v tejto mojej naivnej predstave by si mohol objatie opätovať, ale úprimne a otvorene si povedzme, že skôr prídu zamnou na návštevu ufónikovia z kozmu...
moje namýšlanie spôsobilo, že ťa neviem, aj keď veľmi chcem, dostať preč z hlavy!...
koľkokrát si vravím, že ti napíšem, ale pocit a strach z toho, že nebudeš mať na mňa náladu je silnejší...
naše nočné a ranné smsky prednedávnom dokázali nemožné...
vyčariť mi úsmev, ale nie hocijaký, celodenný čo je u mňa ako malý zázrak...
vymazala som si ťa s priateľov, len aby som nevidela tú iritujúcu zelenú bodku pri tvojom mene a aby som si neopakovala v hlave, že somnou nechceš komunikovať...
na druhej strane,toho istého listu, tej istej strany a tej istej knihy si čítam a spätne prehrávam každú z milióna správ a smsiek, ktoré sme si ako blázni písali ráno i večer...
a takisto uvažujem, že by si sa nepýtal ľudí naokolo ako sa mám, keby ma máš naozaj tak v paži ako si myslím...
možno si lenopäť začínam fandiť,ale nemôže to byť až tak čierne ako to vidím...
ale mám problém nájsť tam niečo dúhovo farebné...
jedna verzia je moc čierno-biela a tá druhá je tak sladko rúžová, že sa mi lepia myšlienky...
v hlave mám jednu bojobú úlohu, ktorú musím splniť, spýtať sa na realitu...
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
midnight
19. 12.decembra 2012 22:52
zaujímavé aké ťažké je v takýchto momentoch vyprodukovať vyváženú realistickú teóriu, a človek vždy len skončí s tými dvoma extrémnymi...
Napíš svoj komentár