V takomto stave som sa nenachádzala už asi dva mesiace. Ale opäť raz to na mňa prišlo. Akási nejasná forma depresie spojená s počasím a mojim zasratým životom.
Som neustále ukričaná, najradšej by som na každého len vrčala (čo aj robím) a potom ležala v posteli s nejakou pesničkou, ktorú som schopná počúvať stále dokola.
Už mi z toho haraší. Zarýva sa do mňa pocit, že tu nie je nikto, nikto, kto by ma objal a povedal, že má ma rád. Proste. Nič. A nikto. Cítim také duté prázdno. Lebo... každý má vlastné starosti, ktoré si rieši a nepozerá na tie druhé, tie depresívne myšlienky iných ľudí.
A ešte aj to korenie v melóne...
Blog
Komentuj
6 komentov k blogu
1
anzu
31. 8.augusta 2010 20:13
Asi tak. Až na to korenie v melóne, to (zatiaľ) nepoznám.
2
mám podobný pocit... ja som to minule nevydžala a "vyplakala" som sa mame, tak ma objala ona
3
@anzu ani nechci, je to fakt.. čudná chuť.
@uebersinnliche aj ja by som sa rada... len.. to ona ma dohnala k tomu "vrčaniu" a dosť mi ešte zhoršila náladu :/
@uebersinnliche aj ja by som sa rada... len.. to ona ma dohnala k tomu "vrčaniu" a dosť mi ešte zhoršila náladu :/
4
...
posielam aspoň jedno virtuálne
...
(nech je svet priateľskejší)
posielam aspoň jedno virtuálne
...
(nech je svet priateľskejší)
Napíš svoj komentár