odštartovala niečo krásne,
biele, inde tmavšie, či žltočervené.
Nezbedná pyramída sa nám skryla.
Našťastie existujú papiere,
zvláštne náhody, zázraky, osud,
užitočné slová, semafóry, fóry,
guľaš, uhorky a huňaté ponožky.
Viditeľne kašlem na rýmy, formu,
mám na sebe šušťaky, som voľný.
Chcem s Tebou sedieť v parku!
Žuť rohlík a s horčicou párku...
Tu refrén nemáme.
Padajme z lavičky od smiechu
v rytme dažďa a niektorých piesní,
bojujme proti kliešťom kladivom
a na znak víťazstva si dajme faðmu
Ohovárajme neexistujúcich,
alebo tú ružovú pri soche.
Nadávajme na fuj lešenie,
smejme sa parádnym domom
a to všetko nad vplyvom omamných látok.
A ak raz za čas niečo bolí,
„Au, ty vole!“ to vyrieši,
veď multiinštrumentalista má tri ruky
a niekde v súkromí aj kefu na vlasy.
Pri tabuľke so slovom pošta
vzniklo niečo silné,
pretože vieme a chápeme,
kým ostatní, tí čo chodia po chodníku,
len nechápavo krútia hlavou ...
A my sedíme na lavičke …
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár
veľmo