1.kapitola (Christie)

Hodnú chvíľu som nehybne čumela do stropu. Vlastne som tam ani nič nevidela, keďže v izbe bola čierna tma ako každú noc, z ktorej sa mi začala krútiť hlava. Odostrela som žalúzie a vpustila som do izby mesačné svetlo. Obloha bola okrem žiarivého mesiacu v splne posiata aj mihotavými svetielkami, hviezdami. Ako každé leto. Otvorila som balkónové dvere a sadla som si na mäkkú lavičku. V lete som to robievala často, lebo sa mi na nej spalo lepšie než v posteli. Noc vonku bola teplá a pokojná a ako vždy, podarilo sa jej uspať ma dosť rýchlo.
Keď som sa ráno prebrala na balkóne, na oblohe sa ešte črtalo ranné zore. Potichu som vošla z balkóna dnu, aby som nezobudila ostatných. Keď som však schádzala po schodoch dole, započula som v telke piskľavý hlas Mickey Mousa. Zack v bielom pyžamku sedel na koženom gauči a poprial mi dobré ráno. Keby mal nad hlavou svätožiaru, zmýlila by som si ho s anjelikom, pretože má očká ako azúrové more a vlasy farby letných slnečných lúčov.
„Mama ešte spí?“ spýtala som sa a sadla som si do bieleho kresla.
„Áno. Aj ocko,“ povedal Zack detským hláskom. Prikývla som a šla som späť do svojej izby. Ustlala som si posteľ, v lete takmer nepoužívanú, a obliekla som si krátke modré šortky a biele tielko. Schmatla som mp3 prehrávač zo stola a vybehla som z domu tak, aby si ma Zack nevšimol. Potom som začala bežať smerom k pláži ako každé letné ráno.
Domov som sa vrátila okolo pol deviatej. Jemne som otvorila dvere, dúfajúc, že Zack si moju neprítomnosť ani nevšimol. No mýlila som sa. Len čo moje nohy prekročili prah domu, pribehol ku mne.
„Keylee, kde si bola?“ zvolal.
„Prejsť sa. Veď vieš, že každé ráno chodievam von. Mama je už hore?“ spýtala som sa.
„Áno,“ odpovedal a bežal do obývačky.
Vošla som do kuchyne, kde mama chystala raňajky. Pohľadom prešla po mojich šatách a pokrútila hlavou.
„Zas si bola vonku? Mohla si si ešte pospať, veď máš posledný prázdninový víkend,“ povedala mama.
Zrejme nikdy nepochopí, že som zástancom zdravej výživy a životného štýlu. Zamračene som sa pozrela na lievance s kopou toho hnusného červeného slizu.
„Mala by si toho krpca prestať kŕmiť týmto tu,“ povedala som a prstom som ukázala na svoj tanier. „Radšej ho preorientuj na zdravé jedlo. A seba tiež,“ povedala som, načo sa mama zatvárila nahnevane.
„A ty by si sa mala začať starať o seba. Je to len dieťa, Keylee. Ty si v jeho veku jedávala to isté a lievance si mala zo všetkého najradšej,“ usmiala sa pri spomienke na minulosť.
„Čo bolo, bolo. Zaoberajme sa radšej prítomnosťou,“ povedala som a tanier plný jedla som odložila na drez.
„Počkaj! To nechceš ani trochu?“ zvolala za mnou, no už som jej neodpovedala.
Radšej som sa zaoberala tým, ako strávim posledné dva prázdninové dni. Dlho som sa však nemusela namáhať rozmýšľaním, pretože mi začal zvoniť mobil. Elise.
„Áno?“ ozvala som sa.
„Oh, čau Keylee, máš dnes niečo na práci?“ spýtala sa nedočkavo.
„Ani nie, prečo?“ snažila som sa neznieť zaujato.
„Veď vieš, je posledný prázdninový víkend, mali by sme dakam skočiť. Trebárs na pláž, určite tam bude kopec chalanov,“ povedala vzrušene.
„Jasné, na pláž. Ale opovážiš mi dohodovať nejaké "rande na slepo", lebo to dopadne tak ako minule, rozumieš?“ spýtala som sa s miernym hnevom v hlase.
„Jasné, jasné, ale nemôžeš sa donekonečna takto zdráhať a vyhýbať všetkým chalanom. Pochop, Keylee, to čo sa stalo Jakovi nebola tvoja vina! Musíš sa s tým vyrovnať a žiť ďalej aj keď to je ťažké, a..“ nestihla dopovedať pretože som jej surovo skočila do reči.
„Prečo si stále myslíš, že zdrojom všetkého môjho smútku je vždy Jake? Ja viem, že som nemohla za to čo sa stalo a snažím sa s tým vyrovnať, ale nemusíš mi to stále pripomínať! A to nie kvôli nemu sa vyhýbam všetkým chalanom a podobne, ja len..“ nemohla som dokončiť, lebo vlastne všetko čo som jej povedala bolo klamstvo. Je to kvôli nemu. Vždy. Všetko.
„Vieš čo, Elise? Pokojne poďme na pláž, ale sľúb mi, že Jaka ani raz nespomenieš, dobre?“ spýtala som sa prosebne.
Z druhej strany sa ozvalo len chápavé "sľubujem“ a vzápätí piskľavé "tút, tút ". Položila.
Keď som vyšla zo sprchy, obliekla som si plavky a na ne tie najnovšie letné šaty. Svetlohnedé vlnité vlasy som si nechala voľné splývať na ramenách a do tašky som zbalila deku, uterák, opaľovací krém, mp3 a nejaké peniaze. Chystala som sa vyjsť z izby, no zároveň s mojimi dverami sa otvorili aj dvere od spálne a z nich nemotorne vyšiel ospalý John. Rukami si brhlil oči a až potom si ma všimol.
„To si ty, Keylee? Niekam.. ideš?“ spýtal sa a premeral si očami môj outfit.
„Hej,“ odpovedala som, čo bola moja zvyčajná reakcia, keď sa ma on niečo spýtal.
S taškou v ruke som rýchlo zišla po schodoch, aby som sa s ním už nemusela baviť. Len čo som vyšla z domu, zastal predo mnou strieborný kabriolet.
„Naskoč!“ zvolala Elise a ja som ju poslúchla.
Onedlho sme boli na pláži. To, že ja som tam už ráno bola, som zamlčala. Elise neustále hovorila o nejakom blondiakovi na surfe a hŕstke chalanov pri plavčíkovi. Vždy keď náhodou spomenula Jaka, zúrivo si zahryzla do jazyka a polhodinu sa ospravedlňovala. Krátko poobede som sa s ňou rozlúčila.
Cestou domov som sa zastavila v kaviarni, v ktorej som pobudla asi dve hodiny, lebo doma by som sa určite nudila. Keď som z kaviarne vyšla, vonku sa už stmievalo. Ulica pôsobila strašidelne a nebezpečne. Snažila som sa vytriasť z hlavy všetky hororové scenáre, ktoré sa mi tam vytvorili a zrýchlila som krok. Vydýchla som si, keď som sa blížila k domu, no vzápätí som si všimla, že mamine auto nie je zaparkované na príjazdovej ceste. Takže nie sú doma. Odomkla som dvere a zažala svetlo v predsieni.
Keď som si vyzúvala topánky, započula som zvláštne zvuky, šíriace sa zhora. Mierne som spanikárila, no snažila som sa zachovať si chladnú hlavu. Moja ruka automaticky narazila na vypínač a zhasla svetlo. Rozum mi kázal ísť hore, no podvedomie mi to nedovolilo. Zatiaľ, čo sa vo mne zohrával vnútorný boj, zvuk sa ozval znovu. V hlave sa mi vynorilo kopec scén z kriminálnych seriálov, no snažila som sa to ignorovať. Bez rozmýšľania som sa pohla smerom ku kuchyni, ktorá bola celá rozhádzaná. Začali mi tiecť slzy a v dôsledku toho som si nevšimla, že moja bosá noha stúpila na črepy rozbitého pohára. Takmer som zvrieskla od bolesti, no inštinktívne som si rukou zapchala ústa.
Vydral sa z nich len tichý, bolestivý vzlyk.
Schmatla som panvicu, ktorá bola ako najtvrdší predmet najbližšie ku mne a pomaly som šla k schodom. Kráčala som opatrne a sústredene. Z maminej a Johnovej spálne vychádzalo slabé svetlo. Zrejme má baterku. Podišla som k izbe čo najbližšie to šlo a nakukla som cez polootvorené dvere.
Naozaj tam bol. Vlastne až doteraz som dúfala, že to je len zlý sen. No bol tam. Človek, ak ho tak vôbec môžem nazvať, v čiernej mikine s kapucňou na hlave uprostred maminej zdemolovanej spálne. Očividne niečo hľadal, no nejako som nevedela prísť na to, čo by to mohlo byť. Pevne som zovrela panvicu a zachvela som sa od strachu.
„Musím to urobiť. Ale čo keď má zbraň?“ pomyslela som si a odhodlane som sa priblížila k dverám. Postava sa mi otočila chrbtom a ja som sa rozbehla k nej.
Kým ma stihol zaregistrovať, uštedrila som mu silnú panvicovú ranu rovno do tváre a on sa nehybne zviezol na zem. Utekala som dole k telefónu a roztrasene som vytočila číslo polície.


„Slečna Swayová! Slečna Swayová!“ ozval sa dotieravý hlas ďalšieho novinára. Ako sa do pekla v tak krátkej dobe o tom dozvedeli novinári? Unavene som si položila hlavu do dlaní. Dvaja policajti zvedavého novinára okamžite vyhodili.
„Neboj sa, už je to dobré,“ utešoval ma stále dokola pán Howney. Ďalší policajt.
„A... on?“ spýtala som sa.
„Spôsobila si mu ťažší otras mozgu a chvíľu pobudne v nemocnici,“ odmlčal sa.
„A potom? Čo s ním bude?“
„Neboj sa, my sa už o neho postaráme. Dostane, čo si zaslúži. O to sa neboj,“ povedal a ja som prikývla.
Vchodové dvere sa náhle rozleteli a ja som započula mamin hlas. Nikdy som nebola šťastnejšia, že ju počujem.
„Keylee, miláčik! Si v poriadku? Volali mi z polície a povedali mi, čo sa stalo. Panebože!“
Hneď za ňou vošiel dnu ustarostený John so Zackom, ktorý mu zaspával na pleci.
„Odvediem Zacka hore, hneď som späť,“ povedal John a pomaly kráčal po schodoch.
„Miláčik, tak strašne ma to mrzí! Kto to bol? A čo chcel?“ spýtala sa mama pána Howneyho.
„To zatiaľ nevieme, ale snažíme sa to zistiť. Poďte teraz s nami, pani Swayová,“ povedal pán Howney a mama prikývla.
„Miláčik, choď si ľahnúť. Ja sa hneď vrátim. Zajtra sa porozprávame,“ povedala mama.



....



Zobudila som sa dosť neskoro. Takmer na obed. Za iných okolností by som sa za to pol dňa karhala, no dnes som na to nemala chuť.
Mama upratovala zdemolovanú kuchyňu, no ostatných som nikde nevidela. Žeby sa John konečne zbalil a zmizol tam, odkiaľ prišiel?
„Dobré ráno,“ ozvala sa prvá mama. Kuchyňa vlastne ani nebola až taká zničená, ako sa mi večer zdalo. Len rozbité poháre a taniere z maminho riadového setu z Francúzska a vyhádzané veci zo šuflíkov. Fakt by ma zaujímalo o čo mu išlo.
„Dobré? To asi nie,“ odpovedala som a začala som si robiť cereálie s mliekom.
„A kde je John so Zackom?“ spýtala som sa, zatiaľ čo som ukladala cereálie do skrine a mlieko do chladničky.
„Išli do obchodu,“ nachvíľu sa odmlčala. „Preč odtiaľto, aby som to stihla upratať. Neviem, ako mám Zackovi vysvetliť, čo sa v noci stalo,“ povedala mama sklesnuto.
Prikývla som.
„Čo od teba chceli na polícií?“ spýtala som sa s lyžičkou v ústach.
„Nič, len vyplniť nejaké formuláre a jeden starý policajt sa ma pýtal úplne nepodstatné veci typu “Pani Swayová, prečo nebola vaša staršia dcéra v čase krádeže s vami? Máte nejaké rodinné problémy?“ Ako keby im to pomohlo,“ povedala mama utrápene a rukou si prehrabala tmavé vlasy.
Pokrútila som hlavou a hodila poloprázdnu misku do umývadla. V zámku zaštrngali kľúče a dnu sa vrútil John s plačúcim Zackom na rukách. Nákupné tašky hodil na zem a Zacka s krvavým kolenom položil na kreslo. Mama sa okamžite vyrútila k nemu a John jej vysvetľoval, ako Zack spadol z bicykla.
Zvyšok dňa som strávila čítaním kníh a nezmyselným dumaním nad novým semestrom, ktorého začiatok ma čakal už ráno. Večer prišiel celkom rýchlo a ja som šla spať pomerne skoro. V noci som sa nepresunula na balkónovú lavičku ako v hociktorú inú letnú noc, ráno som nevstala ešte pred svitaním a nešla behať okolo pláže ako hociktoré iné letné ráno. Asi to bolo tým, že letné voľno sa pomaly končilo a mňa prepadol ten známy pocit smútku..

Úvod - TU

Úvod (Christie) - TU

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
antifunebracka  22. 12. 2017 16:46
Pomerne rýchlo sa o3asla z toho prepadnutia
Napíš svoj komentár