12.Kapitola-Objasnenia,rozhovory a žiadosti.
Mesiac pomaly vystriedalo slnko a noc sa lenivo prehupla v deň. Loď sa začala prebúdzať v slnečnú nedeľu. Na rannú omšu sa chystalo mnoho mužov z posádky, no ani jedným z nich nebol kapitán či jeho brat. Kapitán stál pri okne svojej kajuty a trpezlivo vyčkával na návštevu svojej zástupkyne, dôstojníčky a jej zástupcu, svojho brata, Princa, Moon a jej drahých návštevníkov. Zatiaľ čo sa on nechal unášať vánkom hĺbania, Severus Snape sa vo vedľajšej kajute mračil. A že to teda bolo mračenie. Keď sa totiž mračí sám majster elixírov, aj slnko sa bojí svietiť aby ho vari nepodráždilo.
Dnes však malo jeho mračenie iný dôvod ako zvyčajná neschopnosť jeho študentov. Za jeho mračením bola zvedavosť. Obrovská zvedavosť. Dnes sa mu dostane pocty, akej sa vám nedostane len tak každý deň. Bude môcť nahliadnuť do sveta démonov. Včera im Moon a Siva sľúbili že im všetko vysvetlia. Čakal však, že za tým bude ešte aj niečo iné. Vydal sa teda do vedľajšej kajuty nakŕmiť svoju zvedavosť.
***
Zvon už odbíjal koniec omše, keď sa v kajute kapitána zhromaždili všetci aktéri. V kajute vládlo napäté ticho. Moon sa zhlboka nadýchla a rozhovorila sa:
„No fajn takže, je čas vás trocha zasvätiť do diania. Takže ako som vám už vravela existujú tisícky démonov od úplne slabých čo sa týka moci až po nás najvyšších a najmocnejších. Je nás dvanásť a každý je zodpovedný za niečo iné. No a teraz to prečo súperíme. Existuje istá povesť.“ zmĺ Moon a tým dala Sivovi priestor k rozprávaniu.
„ Povesť o spoločenstve.“ odmlčal sa n chvíľu.
„ O spoločenstve? Čo to je?“ opýtala sa Mia dychtivo.
„Neboj sa už sa k tomu dostávam. Takže, kedysi žila žena, Madam Theodosia, posledná z dlhej línie nekromantov, vyrástla v prostredí kde bolo oživovanie mŕtvych tradíciou. Keď si uvedomila svoje osamotenie, zaprisahala sa, že privedie na svet potomka, živého či mŕtveho. Nosila na sebe pretlakové oceľové lono na lapanie duši, z ktorých sa zrodí bytosť známa ako spoločenstvo.
Toto je povesť. Absolútne chybná samozrejme. Táto nekromantka naozaj existovala a dokonca naozaj mala k telu pripevnené kovové lono, no spoločenstvo z neho rozhodne nevzniklo. Spoločenstvo je sen každého démona. Je tu aj iná povesť ktorá vraví, že ak nejaký z dvanástich najvyšších démonov porazí všetkých ostatných, to jest ak ich zničí, stane sa z neho bytosť známa spoločenstvo. Toto stvorenie s nekonečným množstvom očí sa vznáša v stratosfére, díva sa dolu na zem a ovplyvňuje beh svetových udalostí. Ľudstvo stíha jedna katastrofa za druhou a duše mŕtvych v húfoch stúpajú k oblakom, kde ich spoločenstvo pohltí, aby bolo silnejšie.“
Zavládlo ticho. Záhadné ticho. Ticho ktoré Moon narušila svojim zamatovým, hlasom.
„To preto medzi sebou odjakživa bojujeme. Niektorý démoni útočia a ďalší sa len bránia. A potom okrem tohto je tu ešte niečo. Nechutná, krvavá hra ktorú rozohral takmer každý z vyšších démonov. Vysvetlím vám to. Okrem toho že nedokážeme spať, nič necítime. Žiadne city, emócie, proste nič. Necítime radosť, smútok, hnev, strach, lásku, no existuje jeden spôsob ako sa to naučiť. Jeden jediný spôsob z ktorého sa mi žalúdok prevracia na ruby. Keď niekto zomrie môže nás požiadať o pomoc. Môže požiadať o naše srdce. O srdce démona. Keď démon zapožičia človeku srdce cíti presne to čo cíti daný človek.
No je tu viac záporov ako kladov. Tak za prvé, srdce mocného démona krásne vonia a keď ho iný démon zacíti okamžite ide po ňom s úmyslom ho zožrať. Preto mnoho démon celé roky sprevádza svojich ľudí na ceste aby ich chránili. A tým sa dostávame k druhému bodu. Toto požičiavanie sŕdc je nebezpečné aj preto, lebo sa často stáva, že sa démon zamiluje do človeka ktorý nosí jeho srdce. A tým sme pri tretom bode. Aj napriek tomu aký sme mocní, ani my nedokážeme žiť bez srdca natrvalo. Bez srdca vydržíme maximálne šestnásť rokov aj to sa nás posledný rok zmocňuje šialenstvo, no a keď chce démon svoje srdce späť, musí zožrať so srdcom aj človeka. Buď umrie démon alebo človek.“ Dorozprávala pomaly Moon a poobzerala sa okolo seba.
Seraphis si zo záujmom prezeral Júliove knihy a jeho brat Demon si prezeral mapy. Július upieral sklený pohľad niekde pred seba, Hermiona len sedela s otvorenými ústami a bolo takmer vidieť ako jej v hlave šrotujú kolečká. Severus mal na tvári kamennú masku a Jimmy vyzeral zamyslene. No veď to sa dalo čakať. No starosti jej robila Dannee. Bola celá bledá a Moon hneď vedela no ča sa chce spýtať.
„A vy, vy ste už niekomu srdce prepožičali?“ opýtala sa ticho no o to efektnejšie.
Všetky pohľady sa stočili na nich. Odpoveď tentoraz prevzal Siva.
„Moon nie. Vraví že by nikdy nezniesla niečo také. No ja áno. Priznávam raz som srdce prepožičal. Malému dievčatku ktorému sa zastavilo. Roky som s ňou cestoval. Od jej snád trinástich rokov sme si na živobytie zarábali ako kočovní muzikanti. Ja som hral na lutne a ona tancovala. Tancovala naozaj prekrásne. Nevedela že ja som ten démon ktorý jej daroval srdce. Zistila to až keď mala pätnásť. Pri jednom boji. Musel som ju chrániť. Miloval som ju.“ rozprával Siva ticho a jeho lícami sa tíško kotúľali slzy.
„Na rok som sa uzamkol v jednej veži a tam čakal, kým nadíde osudný deň. Vedel som že v deň Lysiných šestnástich narodenín úplne zošaliem a neovládnem sa. Preto som poveril princa Rafina aby Lys chránil. Chránil predo mnou. No nepomohlo to. On ju chránil no ona nechcela. Priskočila ku mne a dobrovoľne si nechala vziať srdce. Zabil som ju. A potom prišiel Tork. Náš džin z prsteňa. Podal mi malé vrecúšku. V ňom bolo srdce dieťaťa jedného démona. Lys ožila. Princ rafin cestoval a keď sa vrátil práve sme boli v jeho meste. Nikdy nechcel veriť že sme to naozaj boli my.“ Na perách sa mu zjavil malý úsmev.
„Lys umrela už pred mnohými storočiami. Od vtedy som svoje srdce nedaroval nikomu. Či už to chcete chápať ako metaforu či doslovne“ dopovedal svoj príbeh Siva.
Severus si to všetko prehrával v hlave. Bolo až neskutočné čo všetko sa tu udialo len za tých pár dní. Čo pár dní. Jeho pohľad na tých dvoch sa zmenil zo dňa na deň. No on si už na veľké zmeny zvykol i keď ich nenávidel. Zmeny často znamenali niečo zlé. Vždy predpovedali že sa niečo stane. Vždy ho upozorňovali. A jeho podozrenie sa malo potvrdiť lebo Moon prehovorila nešťastným no naliehavým hlasom:
„Budeme vás musieť opustiť. Chystáme sa totiž to do Himalájí aby sme našli jednu z našich priateliek. Patrónku vlkov. Obávame sa totiž že keď už na svete prestal oxidovať a vraždiť ten blázon Voldemort, tak sa začnú vraždiť démoni navzájom. Mám pocit že príde vojna démonov. Preto chceme odísť. Odišli by sme aj bez toho aby sme vám to oznámili no podpísala som stanovy lode. Prosím nepokúšajte sa ísť s nami.“ dohovorila Moon ticho a smutne.
Grangerová okamžite vyskočila zo svojej stoličky.
„ Ani nápad Moon! Ja idem rozhodne s vami! Nenechám vás v tom len tak bez pomoci. Moon si moja veľmi dobrá priateľka. Idem s vami!“ rozhodla Grangerová a na jej tvári sa objavilo odhodlanie.
„My ideme tiež!“ skríkli Dannee a Jimmy naraz. Upírie dvojčatá sa na seba pozreli a starší seraphis prehovoril:
„Moja pani bude nám cťou pomôcť vám v boji proti vaším druhom.“ riekol kľudne.
„Tak teda keď idú všetci nesmiem chýbať ani ja!“ povedal Július no on v jeho tvári badal strach o bohyňu noci. Veľmi dobre vedel že by išiel tak či tak.
Teraz bol v miestnosti jediný ktorý ešte nepovedal svoj názor. Možno by aj mohol ísť. Predsa len bol a stále je skvelým špiónom a pomoc bohom by mu mohla niečo vyniesť.
„Dobre. Pôjdem teda aj ja.“ povedal takmer lenivo a neunúval sa vstať zo svojej stoličky. Áno on na túto výpravu ide len preto, lebo mu to určite niečo vynesie. Vôbec tam nejde kvôli tomu že svojho brata nechcel nechať na hruškách, a vôbec to nerobil preto lebo Grangerová vyzerá v tom pirátskom oblečení úžasne.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár