Moj diabolsky plan pracovneho charakteru nevysiel. Ako uz bolo naznacene statusom. Najhorsie na tom je, ze som nic nedojebal. V podstate to bolo presne ako ta povestna hra sachu s holubom. Nech robis co robis, holub zvali figurky a vyserie sa na sachovnicu.
"Tvoja chyba, ty kokot, preco hras sachy s holubom? Co si, prijebany?" Zaskeri sa hejter, iskricka skodoradosti poskakuje v jeho ociach.
I zamyslim sa nad kritickymi slovami hejtera, lebo vo svojom vnutri viem, ze ma uplnu pravdu. Ako som sa vobec ocitol v situacii, ked ma okolnosti nutia hrat sachy s holubmi? Presne, to som dojebal. Chyba sa stala davno pred tym, nez sme vobec zacali hrat. Otazka znie, co teraz. Ako prestanes hrat sachy s holubmi? Holuby treba skantrit, upiect, napchat do dela na stlaceny vzduch a vystrelit vysoko do oblakov. Az vtedy mi zacnu padat pecene holuby do ust. Hrat s nimi sachy nie je odpoved. Tym ich nepresvedcis, aby ti zacali padat pecene do ust, to veru nie.
V posilke som dal slovnemu spojeniu "cvicit do zlyhania" novy vyznam. Po spravnosti sa tym mysli, ze mas cvicit, dokial vladzes. Kto to ma vediet? Ja som si to vylozil inak. Mas cvicit, dokial sa nezranis takym sposobom, ze je fyzicky nemozne pokracovat. Az neskor mi vysvetlili, ze to tak nema fungovat. Ale ja som tvrdohlavy. Co sa raz naucim, to uz nezabudnem. Jedine ten pojebany klavir. Boha. A tak cvicim do zlyhania, po svojom. Nevravte mi, co mam robit! Ja zrobim tak, jak ja chcem! Zatial som prisiel len k takzvanym varovnym zraneniam. Takym, ktore ti sice znemoznuju dvihat velke vahy, ale zaroven su len docasneho charakteru. To ti len tvoje telo naznacuje, ze ak budes dalej pokracovat tymto sposobom, tak pride poskodenie trvale. Ale ja ho nepocuvam.
"Choj do pice, telo! Ty si myslis, ze ma mozes ovladat? Ja ta nechcem, nevybral som si ta! Byt to na mne, tak dviham stokrat take vahy cisto silou mysle. Tak drz hubu a makaj!" Telo pokrci ramenami, ktore doteraz nejakym zazrakom este nebolia.
"Takze, kde sme to skoncili? Deadlift uz hrotit nemozem, drep bars tiez nie, asi je teda na case zameriat sa na 150kg bench, aspon na sikmej lavicke." Vyhodnotim situaciu racionalne. Nebolave rameno zacne zhrozene pokukovat po okoli, hladajuc sposob, akym sa vyhnut prichadzajucemu osudu.
Na MMA treningoch som ako pocitac. Rychly? Precizny? Nie. Binarny. Viem ist, ze bud silno, alebo vobec. Nic medzi. Nie zrovna najidealnejsi pristup k treningom. Ukazuje sa, ze tych ludi nemozno zranit, su s tym potom problemy. Nastastie mam riesenie. Prvym krokom bude, ze ziskam politicku moc a nastolim diktaturu. Taku, aby som mal vzdy dostatok politickych vaznov. Poslednym krokom bude, ze si otvorim vlastny MMA gym. A ked sa ma budu na stare kolena pytat, preco som to vsetko urobil, ci som chcel moc, ci peniaze, ci uznanie, tak poviem, ze ani jedno z toho. Poviem, ze som len chcel sparring partnerov, ktori nemozu picovat. #Worthit
Ale, ma to aj svoje, nieze pozitivne, to tak uplne nie, ale povedzme, ze nie az tak negativne stranky. Klasifikujeme ich ako "zabavne", dobre? Ked nesuhlasis, tak si to mozme ist pokojne vydiskutovat vonku... Uz si ticho? Vyborne, myslel som si. Tak teda pokracujeme. Ked si tam najsilnejsi a najprijebanejsi, chalani ta radi vyuzivaju ako benchmark.
"Pocuvaj, tuto ma takto chyt, poriadne, ze ci sa ti z toho dostanem". Nedostanes. Ty to vies, ja to viem, vsetci to vieme. Ale nedbam, lebo je to sranda. Chvilu ho necham sa snazit, kym ho nehodim o zem ako mech zemiakov. Vyleziem na neho, tlaciac ho k zemi, sadisticke potesenie plynuce z jeho bezbrannosti. Je mi vydany na milost a vie to. Naklonim sa k nemu a sepkam mu do ucha. "Paci sa ti to? Na toto som cakal...". Sledujem strach v jeho ociach, ako sa moja ruka pomaly presuva k jeho... Fuh, nabralo to tu necakane temny spad, no nie? Oklamal som ta, co? Dostal som ta, ty naivny luzer. Od isteho bodu som ti v tomto odseku zacal bezbozne klamat. A ty si si to ani nevsimol. Prepac. Len som chcel vidiet, ako zareagujes na takyto zvrateny plot twist. Stal si sa mojim experimentom a nenesiem zodpovednost za traumu, ktoru to v tebe mohlo vyvolat. Postni mi do komentu selfie svojho sokovaneho xichtu, prosim. Spat do reality, nohami pevne na zem. "Skusime znova!" Zahlasi nespokojne. Situacia sa opakuje, az dokial ma nezacne zradzat kardio. Eventualne, pri pokuse 235, povolim grip pred tym, nez sa vobec pokusi dostat sa z toho. "HA! Ja som vedel, ze sa z toho da dostat!" zvola vitazoslavne. Zdvihnem palec hore v polobezvedomi, pulz dvesto, na oslavu jeho uspechu. Necham ho tesit sa v sladkej nevedomosti. Nespominam fakt, ze ledva stojim na nohach, I ked je to ocividne. Nech ma radost. Komu tym pomahame? Nikomu. Ale, ako vravim, je to sranda. A to sa rata.
Velkym problemom chronickej, patologickej potreby odmietat zauzivane postupy je, ze si s vecami musis poradit sam. Sam vojak v poli. Ibaze nie si vojak, ani v poli. Skor nieco ako sam simpanz pri jadrovom reaktore. Lebo si odmietal ist tradicnou simpanzou cestou skakania po stromoch, jedenia bananov a matia v pici. A tak si skoncil v situacii, o ktorej nikto nic nevie. Ani ty sam nie. "Vidis, ty kokot? Trebalo ti? Mohol si skakat po stromoch, zrat banany a mat v pici, nehehe, mozes si za to sam!" zahlasi hejter hned po tom, co sa ako-tak preberie zo soku vyvolaneho plot twistom v predchadzajucom paragrafe. A opat ma pravdu. Hajzel skurveny. Aj tak si ale myslim, ze simpanz, ktory sa dostane az k jadrovemu reaktoru, ma nejaky ten potencial. Dostat sa k jadrovemu reaktoru, to nie je len tak. Toboz nie pre simpanza. Moznoze sa mu predsalen napokon podari nieco vymysliet, ked sa dostal az sem. Betar jeden. Na druhej strane, mozno proste len skape na chorobu z oziarenia a bude pokoj. Simpanz nema co robit pri jadrovom reaktore.
Nech zije simpanz. Slava simpanzovi!
Denník
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár