Kráčal som včera po chodníku na našej ulici. Ako každý večer. Išiel som na dedkovu záhradu, nakŕmiť mačku Božku. O záhradu sa stará môj krstný, ale mačku chodím väčšinou kŕmiť ja.
Zapadajúce slnko sa ešte stále dotýkalo všetkého, čo existuje. A pohľad mi ako zvyčajne padol na stromy, okolo ktorých vždy prechádzam. Potemnelé konáre vyžarovali akúsi neodbytnú tichosť, konečnosť odchádzajúceho dňa, ktorá ma vnútorne zastavila spôsobom, o ktorom sa nedá hovoriť.
Uvedomil som si, že keď raz umriem, bude to v deň presne taký ako tento. Bude to dnes. A bude to v poriadku.
Ešte ako chlapec som mával strach, že umriem v nejakej situácii, ktorá bude hlboko poznačená bezvýznamnosťou a zbytočnosťou. A tým sa ja sám stanem zabudnutým, zbytočným a odhodeným. Náhle pochovaným v absurdnom kanáli vesmíru.
Paradoxne, ak človek aspoň na okamih prestane vzdorovať takejto možnosti, a ak túto predstavu poženie až do dôsledkov a odovzdá sa tejto zbytočnosti, ukáže sa byť iba zdanlivá. Ochota pustiť sa úplne všetkého, nechať sa absolútne vymazať, v akejkoľvek chvíli, prepadnúť sa do úplného zabudnutia bez nároku na honosný pomník, znamená darovať si slobodu, ktorá presahuje všetky definície. A táto sloboda rozpúšťa strach ako kyselina. Je to krutá a čistá alchýmia.
Dovoliť si umrieť touto obyčajnou smrťou znamená dovoliť si byť konečne tam, kde práve si. Bez očakávaní. Bez komentárov. Mimo významnosť a bezvýznamnosť.
Smrť ti vždy ukáže, že niet obyčajných chvíľ. Ale musíš sa jej občas spýtať a požiadať ju, nech ti otvorí oči, pretože si ich znovu zatvoril.
V starej budhistickej tradícii sa mnísi venovali kontemplácii ľudského tela ako dočasného súboru kostí, mäsa, zubov, hlienu, vlasov, kože, nechtov, krvi, svalov, chrupaviek, mysle, atď. Osobne to považujem za veľmi užitočnú meditáciu. Uvedomiť si, že pominuteľnosť sa o teba raz dobre postará. Dôkladne a neodvratne. A nebude to potom. Až naprší a uschne. Je to tu stále.
Ak by si mohol odhodiť kožu aspoň na okamih, zbadal by si, aká je nedôležitá tá vážnosť, ktorú si tento tancujúci kostlivec v mäsitom obleku neustále namýšľa... Aká je smiešna tá maska stvárajúca grimasy pred obecenstvom...
Ale možno iba stačí zahľadieť sa na večerné slnečné lúče, ktoré presvitajú cez konáre stromov pri chodníku.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár