A tak sopm jednoducho deň čo deň začala škemrať pred otcom, aby ma tam zobral( dovtedy som totiž ani nevedela, kde sa nachádza žilinský štadión). Ak vám môj otec prisvedčí niekoľko dní dopredu, netreba sa hneď radovať , rozhodujúce slovo z jeho úst som čakala až deň pred zápasom.Prišiel, no i tak žiadna istota , že ideme.Bola som z toho trocha smutná, bo spomínaný spartakovec ma mal za dievča , ktoré si len vymýšľa a predstiera.
8.3.´08 - ráno osudného dňa som sedela prilepená na monitore pc, stále som nevedela na čom som. Tak uvidím dnes FCST? Samozrejme , ako som sa zverila tomu chalanovi so situáciou, mal to len za žvásty, čo sa dalo čakať. Po obede ma však k sebe zavolal otec. Fú, čo mi chce oznámiť ? Ideme/ nejdeme? Mal robotu na záhrade , takže som čakala slová typu, dnes to nepôjde, robota nepočká. Ale on mal pre mňa predsa len krajšie slová. , , Pomôžte mi spratať toto s Petrom, aby sme mohli ísť do tej Žiliny, musím si dať ešte sprchu."Rozžiarila sa mi tvár a zasa tie nepopísateľné pocity začala som sa chvieť . Prvýkrát , čo som do roboty naskočila s takou vervou Olé, ide sa TRNAVU!
Už deň dopredu som samozrejme hľadala všetky možné spoje , takže keď sme tak stáli na železničnej a kupovali lístky do ZA , bola som ako otvorený cestovný poriadok Už na stanici sme sa stretli s dvoma spartakovcami, oviazaní červeno-čiernymi šálmi si to taktiež mierili do ZA. Neboli to síce prví spartakovci , ktorých som do toho momentu videla naživo, ale prvýkrát som ich mala za svojich.Rozprávala som sa s bratom. Milión informácii naraz, človek nevedel , čo skôr , bola som nesmierne vzrušená z toho všetkého.Do našej debaty sa naraz zapojil jeden zo spomínaných fan.Začala sa obojstranná debata o Spartaku, o futbale až dokým neprišiel náš vlak. Naraz sa z kadejakých rohov pozašívaní vynorili ďalší spartakovci a ja som sa už nevedela dočkať. Smer Žilina!
Skutočný príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár