Dá sa povedať, že na to, načo sme čakali už asi pol roka sa zlomilo a všetko to, čo sme aj tak vedeli sme si vykričali (ja som vykričala) priamo do tváre.
Cítim také neuveriteľné odľahčenie. Stratila som jednu úžasnú osobu. Nepociťujem smútok, žiaľ, dokonca ma nerozplačú ani naše nostalgické spoločné fotky a spomienky.
Som úprimne rada. Asi som divná...
Je to vzrušujúce niečo za sebou zavrieť a mať pred sebou kopu nového, lepšieho. Obdivujem svoj optimizmus.
Posledné dni mám však stále taký divný pocit, taký, aký som ešte nikdy nemala. Cítim sa namysleno a víťazne. Môj cit aj rozum sa spojili v jedno.
Komu veriť? Divné, myslela som, že som si tým istá. Sklamala som sa v sebe.
A tak som sa rozhodla veriť samej sebe, svojim inštinktom ktoré ma dostanú tam, kde mám byť...verím v to.
Začínam objavovať, znova.
Verím si..
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár