Zavrela som oči a na chvíľu, skutočne krátku chvíľu ktorá trvala asi stotinu sekundy som si na to všetko krásne a nevinné spomenula.
Pousmiala som sa, aj keď som vedela že niet sa čomu smiať.
Ale to on ma učil! Nad všetkým sa pousmiať. Tak išlo všetko ľahšie. Naučil ma byť takou aká som bola, takou akou som chcela byť...jeho a zároveň sama sebou...
Všetko kvitlo, všetko bolo ako z rozprávky, len to čakalo na zaľúbené slová a bozky.
Tých bolo...keď bolo leto bola to letná láska, keď jeseň jesenná láska, keď zima zimná láska a keď jar tak jarná láska. Vždy to bola láska a vždy to bude láska najväčšia, najkrajšia a jediná.
Nemuseli sme rozprávať a vždy sme si rozumeli, nemuseli sme sa vidieť ale vždy sme vedeli že tam ten druhý je.
Veľa krát som kvôli tebe plakala...ešte na základnej škole si mi zašpinil celú tašku s rozpustenou čokoládou a všade si vykrikoval že to je...chcel si len aby som si ťa všimla.A všimla som si.
To veľké ticho zrazu preruší jeho hlas:
,,Doktor povedal že mám asi mesiac a potom ma tá rakovina dostane."
,,Ja prídem, raz prídem čakaj na mňa .."
Vyhrkli mi slzy...strácam ho, strácam seba...
,,Milujem ťa"
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár