Dnes som si spravila bylinkový čaj, vzala som si moju obľúbenú knihu a namiesto do školy som si to namierila do neďalekého parku.
Sadla som si na moju obľúbenú lavičku tvárou otočenou k vychádzajúcemu slnku. Bolo ešte skoré ráno, tak som bola vďačná za každý teplý lúč dopadajúci na moju myseľ.
Nikde nikoho. Jediné zvuky, ktoré som registrovala boli krdle vtáctva hniezdiacich vo vysokých duboch.
Začala som čítať poslednú kapitolu.
Zranená. Odkopnutá. Podvedená. Tá druhá. Takto dopadla hrdinka mojej knihy. Zničil ju. Chlap. Logicky.
A tak som sa začala zamýšľať nad vzťahom. Nad tým že vždy je to tak, že niekto je v tom viac namotný ako ten druhý. Pozrela som sa spätne na tie moje. Ano, presne. Pozrela som sa na vzťahy ľudí okolo mňa. Ano, presne. Na začiatku je to možno dokonalé ale vždy príde kríza. Možno to je to iba môj subjektívny pripečený názor ale zatiaľ sa mi vo všetkých smeroch potvrdzuje. Tvárim sa ako tvrďas, ktorý lásku nepotrebuje, nehľadá, nechce. Samozrejme, že túžim po tej povestnej láske na celý život, po mužovi, ktorý si ma bude vážiť a milovať v každom smere, po mužovi, ktorý bude inteligentný, ktorý ma bude brať takú aká som a zároveň ma potajomky bude meniť.
Naozaj takáto láska neexistuje? Je len hraná vo filmoch a piesňach? Prosím, povedzte mi, že sa mýlim.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár