Silný dážď klopal na okno, z reprákov sa jemne niesla nejaká zaľúbená pesnička od Khalil-la. Xi-ju otvoril oči a počúval hudbu, pozerajúc na stekajúce kvapky, pohybujúce sa po okne. Z kúpeľne bolo počuť sprchu. Xi-ju-ho spolužiak a teraz spolubývajúci John Ki vstal chvíľu pred ním. O hodinu bol naplánovaný odchod do ďalšej krajiny, že Slovensko. Xi-ju rozmýšľal o… zazvonil mobil. Nie, nebol to hovor, ale budík nastavený na 16:29. Nuž treba vstávať, veci boli viac menej zbalené. No skôr neboli ani rozbalené, len otvorený kufor simuloval skriňu. Pár vecí bolo na vešiakoch, niečo na nočnom stolíku. Zhodil zo seba trenky a tričko. Keď ich dal do kufra bolo v podstate zbalené. Vystriedal Johna v sprche, veď osušiť sa môže aj v izbe. Ešteže uteráky sú hotelové, fakt neviem kde by ich stihol vysušiť.
Za pol hodinu už boli vo vestibule, odovzdali kufre do Áut čo ich čakali pred vchodom.Olovrant, raňajky alebo neskorý obed, no názov nieje teraz podstatný, ich čakal v reštike. Dali si Lososovú bagetu s čiernym čajom a jablko. Na jogurt s musli a mandarínkami nemali dnes chuť, veď bol na raňajky včera. Síce ho mohli vylepšiť kolieskami banánu a zaliať roztopenou horkou čokoládou, ale veď aj zajtra je deň.
Na Slovensku boli ubytovaní v nejakom hotelíku hneď pod nejakým starým hradom. Dorazili tam pred polnocou. Ani sa poriadne nevybalili, len odložili svoje veci do izieb, prehodili tričká za čisté, zjedli nejaké občerstvenie, čo ich čakalo na izbe a vyrazili do nočného mesta. Cesta viedla nejakým listnatým lesíkom alebo čo to bolo, možno len park, čo oddeľoval túto miestnu časť od ďalšej.
Nočné mesto sa podobalo na mnohé iné. Viacprúdová cesta, po ktorej občas prešlo auto, zvačša taxík. Nadchody a chodníky, po ktorých sa pohybovali skupinky mladých ludí aj keď už bola noc. Osvetlené reklamy, moderné aj staré budovy a hore nad mestom biely osvetlený hrad. Pár mostov, čo cestou videli a výhľad za rieku nasvedčoval pokračovaniu mesta aj za riekou. Výhliadková trasa pokračovala rôznymi uličkami a prechodmi cez mosty. Dnes boli na pláne len dve mestské časti okrem tej, v ktorej bývali a cez ktorú trochu prešli. Hlavným programom bola návšteva pár barov a nejakej diskotéky. Nejdem moc opisovať, čo sa tam dialo, veď klasika: popíjanie kokteilov, tancovanie, náhodné spoznania nových ľudí a tak.
Blížil sa východ slnka a to bol čas vrátiť sa do hotela. Čínski študenti budú musieť prejsť z nočného života na denný, lebo ich cez víkend čaká maratón. Prihlásil ich John Ki cez jednu športovú značku. Firma im zabezpečila prihlásenie, rovnaké tričká a ešte k tomu za to ani nemuseli platiť štartovné. “Hm, čím nám je lepšie, tým sa máme lepšie.” zahlásil John Ki, dieťa japonského otca s koreňmi v Anglicku a matky zo západnej časti Číny, žijúci v nenápadnej východnej čínskej provincii.
John Ki sa staral o program na Slovensku. Pomáhali mu aj z rádia kedže sú aj veci, čo by ho asi nikdy nenapadli. Maratón bol čisto jeho nápad aj športovú firmu zabezpečil sám a ako jednoducho cez jednu sociálnu sieť…
Doteraz som o tom moc nepísal, ale čínski študenti boli dosť športovo založení. Raz za dva-tri dni chodili cvičiť, behať, plávať. V kombinácii s túrami po mestečkách, ktoré navštívili to bola ideálna príprava na tento maratón, teda štvrťmaratón(11625m).
V hoteli nebolo fitness, ktoré by im vyhovovalo, tak mali večer stretnutie v susednej meskej časti s podobným menom, no aspoň sa to lepšie pamätá. Názov, že "Najlepšie fitness", objavili na nete. Po hodinke cvičenia, hodina behu a nakoniec viac ako hodina sauny. Zaspali v hotelovej izbe akoby týždeň nespali a ani si nespomenuli, že doteraz chodili spávať s východom slnka.
Ráno Johny ako vždy zapol laptop. Na jednej sociálnej sieti, ktorú pravidelne navštevoval, ho už čakala správa “Dobrý deň,boli ste zaregistrovaný, môžte si prísť po čísla, čipy a tričká na centrálu našej firmy.”
John Ki zobudil Xi-ju-ho, zavolal šoférovi auta, ktoré mali k dispozícii a bez raňajok sa vybrali po výstroj.
Auto zastalo pred vchodom do novopostavenej výškovej budovy kúsok od nákupného strediska hneď vedľa nejakého jazera, na brehu ktorého bola čínska reštaurácia. Xi-ju bol hladný, tak navrhol či by pred návštevou tej firmy nemohli skočiť zjesť niečo domáce. Európske jedlo mu síce chutilo, ale domáca strava začne časom chýbať. So šoférom sa dohodli, že má voľno a mu zavolajú, keď bude treba, nie skôr ako o hodinu.
Majiteľ reštaurácie privítal nových návštevníkov celý nadšený. Chalanom to ani moc nevadilo, radi spoznávali nových ludí. Majiteľ sa pýtal na Čínu, čo je tam nové a odkiaľ z ktorej časti sú a tak. Popri rozprávaní čašník nosil jedlá bez objednania. Chalani z chuti jedli a zároveň rozprávali ako sa tam dostali, o zážitkoch z Európy, no o všetkom možnom. Hodina prešla ani nevedeli ako. Dobre najedení a vyrozprávaní sa slušne rozlúčili.
Zamierili k tej výškovej budove. Nato, že bola len nedávno dokončená, bolo okolie nádherne upravené, akoby to tam bolo už neviem kolko rokov. Pred budovou postávali ľudia, asi mali fajčiarsku prestávku. Autá sa pred vchodom zastavovali, len na chvíľu, čo stačila na nastúpenie a vystúpenie návštevníkov a zamestnancov. Xi-ju s Johnom Ki vstúpili trochu ostýchavo do vestibulu. Pristavili sa pri sympatickej recepčnej s otázkou na firmu, ktorú hľadali. Decentným tónom im odpovedala, že sú tam správne a keď sa legitimujú pasom, zapíše si ich a dá im vysačku povoľujúcu na vstup ďalej. Tiež povedala poschodie a že ich tam už budú čakať. Vysačku si pripli na bundy a prechodom cez turniket sa dostali k výťahom.
Chalanom sa tam tak páčilo, že si tam spravili aj fotku a trochu sa zarozprávali. Ked vstúpili do výťahu…
+ + + + + +
(po gramatickej korekcii)
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár