"Aj ja teba! A buď ticho!" zastavíš ma skôr, než sa vôbec nadýchnem.
Nedovolíš mi protestovať a ja nechápem prečo.
Áno vieš, žeby som ti proterečila, hneváš sa, že ti neverím. A ja sa vyhováram, že mám svoje dôvody. Ale ja by som chcela. Veľmi moc túžim po tom, aby to bola naozaj pravda.
Ani nevieš čo pre mňa tieto slová znamenajú. Ako mi jednoduchou vetou dokážeš vylepšiť celý deň.
Takto to bolo celý týždeň. A ja mám pocit, že si zrazu akýsi iný. Nikdy si sa ku mne tak nesprával.
Je to čudné.
Na dnešok som sa tešila pomaly celý týždeň. Piatok, jediný deň, kedy mám možnosť ťa vidieť. A samozrejme najväčší paradox je, že práve deň na ktorý som sa tak tešila sa tak neuveriteľne pokazil.
Pretože ak chodím celé doobedie so širokým úsmevom na perách mohla som očakávať, že mi ho niečo zotrie.
Neviem prečo, ale zastávam názor, že ak človek nič nebude čakať, nič ho nesklame. Zrejme to bude tým, že práve táto veta sa mi tak často osvedčila.
Občas ale predsa len zabudnem a mám očakávania. Dnes boli asi príliš vysoké. Aj keď nemyslím si, žeby prosba, aby to už všetko konečne dopadlo dobre, bola taká nesplniteľná.
No aj tak som odchádzala so slzami v očiach. Bola nepríjemná a povedala to, čo som povedať nechcela. Bála som sa, že to dopadne zle.
A o to zvláštnejšie sa cítim teraz, keď je to zase v poriadku. No vlastne ešte viac domotané ako predtým.
Pretože "aj ty ma ľúbiš"...a ja netuším čo mám vlastne čakať.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár