Nečakaný darček 1.

Len tak sa prechádzam po námestí s lízankou v ruke, sú vianočné trhy a všade okolo je plno ľudí. Počujem smiech detí, snažia sa pochytať snehové vločky. Milujem túto atmosféru, za pár dní sú Vianoce a ja ešte nemám kúpené darčeky.
Vchádzam do obchodného domu, všade hrajú koledy, je tu množstvo ľudí. Asi nie som jediná, ktorá si nechala nákupy na poslednú chvíľu. Ako prvý idem vybrať darček pre brata, v hračkárstve majú obrovský sortiment a ja si neviem rady.
Zrazu vedľa seba postrehnem malé dievčatko, má hnedé vlásky ktoré jej v jemných prstienkoch splývajú na pleciach. Na jej tváričke, ktorá pripomína anjelika, vynikajú zelené oči je v nich vidieť tú čistotu dieťaťa. Môže mať tak päť rokov.
Prihovorím sa jej: „Ahoj, ako sa voláš?“
„Laurinka,“ oči má rozšírené od strachu.
„A kde máš rodičov?“ zaujímam sa.
„Ja som tu s bratom, ale neviem kde je.“
„Pomôžem ti ho nájsť čo povieš?“ usmejem sa na ňu a chytím ju za drobnú rúčku.
Prešli sme okolo niektorých regálov, no naraz sa mi Laura vytrhla a rozbehla sa preč. Bežala som za ňou, ako som tak vybehla s uličky, narazila som do nejakého chalan.
„Prepáč ja som, len...“ pri pohľade do jeho očí som sa zakoktala, boli zelené ako oči mačky, ale v týchto sa neukrývala faloš. Vlasy mal orieškovo hnedé, siahali mu kúsok nad plecia a padali do tváre. Na perách mu pohrával úsmev. Donútila som odtrhnúť od neho oči a všimla som si, že pri ňom stojí Laurinka.
„Prepáč ja som, len bežala za ňou.“ Ospravedlňujúco som sa na neho zahľadela.
„Aha, ty myslíš tohto môjho utečenca?“ jemne jej postrapatil vlásky.
„Mimochodom ja som Matej.“
„Sandra,“ usmiala som sa naňho.
„Sandra mi pomohla ťa nájsť.“ Poťahala ho za rukáv Laura dožadujúc sa pozornosti.
„Tak to sa jej musím poďakovať,“ sprisahanecky na ňu žmurkne.
„Mohli by sme ťa pozvať na varnú čokoládu?“
„Takéto pozvanie sa neodmieta.“
Na nákupy okamžite zabudnem. Usadili sme sa v kaviarni. Matej mne aj Laurinke galantne odsunul stoličku, na čo sme sa začali chichotať.
„Laurinka, už si napísala list Ježiškovi?“ odpíjam si z čokolády.
„Áno, dnes sme ho s Matejom poslali aby prišiel na severný pól včas.“ hovorila s vážnym hlasom.
„A smiem vedieť, čo by si pod stromček chcela?“
„Kočiar pre bábiku a Barbie princeznú.“ V očiach jej zažiaria iskierky.
„Ja mám tiež mladšieho súrodenca.“
„Ty máš tiež sestričku?“ pýta sa s nadšením.
„Nie, ja mám brata, volá sa Tomáš.“
„Koľko má rokov?“ vypytuje sa.
„Päť.“
„To je rovnako starý ako ty drobec,“ zapája sa do debaty aj Matej.
„Ja nie som drobec!“ zlostí sa Laura, „za rok idem do školy!“
„Beriem späť,“ ospravedlňuje sa s úsmevom, ktorý mu rozjasňuje tvár.
Nedokážem do neho odtrhnúť pohľad, zrazu sa mi zahľadí do očí, zahanbene sklopím zrak. Akoby ma nachytal pri niečom, čo je zakázané.
„Z toho si nič nerob, aj môj brat je taký.“ pošepnem jej.
„Aj on ti robí zle?“
„Áno, no aj tak viem, že ma má rád.“
„A zoznámiš ma s ním niekedy?“
„Ak chceš tak pokojne, ale kedy?“
„Čo by si povedala na zajtra?“ navrhuje Matej. „Mohli by sme sa s nimi ísť sánkovať, na lúku za mesto.“
„Skvelý nápad,“ zarazím sa, „len taká drobnosť. Nepríde ti to zvláštne? Nič o sebe nevieme, dnes sme sa stretli prvý krát.“
„Ak ťa trápi len toto,“ usmieva sa aj naďalej.
„To môžeme ľahko vyriešiť. Čo by si povedala na “rande“ dnes večer?“
„Dobre o siedmej na námestí, ak ti to vyhovuje.“
„V pohode, ale ešte musím Lauru zaviesť domov.“
„Ja si zatiaľ zanesiem tašku.“
„Tak platí,“ ten šibalský úsmev mi až vyráža dych.
Obzriem sa na stoličku kde sedela Laura. Je prázdna. Kam sa podela?
„Išla do detského kútiku,“ Matej sleduje môj pohľad.
Pozriem sa na hodinky, je pol šiestej, mám čo robiť, aby som to stihla.
„Ja už pôjdem, tak o siedmej?“
„O siedmej pri pódiu.“ Nemôžem sa ubrániť úsmevu.
Vychádzam von, nesnívalo sa mi toto? Som šokovaná, asi som sa zamilovala. Ale nič o ňom nevieš, vraví mi hlások v mojej hlave. Srdce ho rýchlo umlčí, ale veď sa dozviem.

 Blog

6 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu