Napíšem rodičom odkaz: „Som v meste, vrátim sa pred desiatou. Sandra.“
Už si len obliekam bundu, beriem tašku a môže sa ísť. Na námestí som práve včas, atmosféra je rovnaká ako keď som tu bola naposledy. Teraz však svieti aj stromček, prestupujem na mieste a vydychujem obláčiky pary.
„Hádaj kto je to?“ niekto mi zozadu zakryje oči.
„Matej?“ otáčam sa s úsmevom.
„Ahoj.“
„Budeme tu len tak stáť? Alebo...“ nedokončím, nechávam to na neho.
„Navrhol by som, aby sme išli do čajovne.“ Ukazuje smerom pred pódium.
„Som za,“ rýchlo vykročím, ale zrejme príliš rýchlo, pretože v tom momente padám. Čakám náraz, no zisťujem, že Matej ma zachytil.
„Opatrne, kĺže to.“ Pomáha mi vstať na rovné nohy.
Vojdeme do čajovne, vdychujem tú zmes aromatických vôní.
„Dobrý večer, čo si dáte?“ srdečne nás víta postaršia paní.
Objednám dva ovocné čaje a čakám kto prekoná ticho ako prvý.
„Chcela si aby sme o sebe vedeli viac, nemám pravdu?“ začne Matej.
„Áno to je pravda,“ usmejem sa, nervozita zo mňa opadla.
Ani neviem ako, začali sme sa rozprávať. Zisťujem, že sa Matej práve presťahoval z Trnavy. A taktiež, že máme až neuveriteľné množstvo spoločných záujmov.
„Neverila by som tomu, že rád tancuješ.“ Upíjam si z čaju.
„A ja tomu, že ťa baví futbal, všetky baby čo poznám v tom vidia len behanie za loptou.“
„No dovoľ, nehádžeš nás všetky do jedného vreca?“ strkám do neho.
„Hráš na nejaký hudobný nástroj?“
„Bohužiaľ nie, nemám dostatok voľného času, ale strašne ma láka klavír.“
„Skutočne? A čo by si povedala na to keby som ťa začal učiť?“
„To myslíš vážne?“ som nadšená.
„Jasné, prečo nie.“ Usmieva sa na mňa.
„Myslím, že by to bolo super.“ Jasám.
Ani neviem ako, a zrazu viem o Matejovi úplne všetko, teda čo ho baví. Obidvaja radi tancujeme, maľujeme, on sa aktívne venuje futbalu, ktorý si aj ja niekedy zahrám, navyše hrá na klavíri čo je už od detstva môj sen. Je to asi prvý chalan, s ktorým si tak dobre rozumiem. Celé dve hodiny prerozprávame, normálne ma bolia ústa.
„Už nevládzem,“ sadám si na najbližšiu voľnú lavičku.
„Tak to sme dvaja.“ Zvalí sa vedľa mňa. Hodiny na veži odbíjajú deväť hodín.
„Už by som pomaly mala ísť domov.“ Oznamujem mu.
„Odprevadím ťa?“ pýta sa galantne.
„Stačí na zastávku,“ usmejem sa.
Ešte chvíľu sa zhovárame, keď tu zrazu zbadám autobus ako sa k nám postupne približuje.
„Prepáč,“ ospravedlňujúco sa na neho pozriem a rozbehnem sa preč. Z autobusu mu ešte rýchlo na sklo napíšem: „Ahoj “
Náhle som si spomenula, že ani neviem jeho priezvisko, číslo som si nevypýtala, tým pádom nemám žiadny kontakt. Zamrzelo ma to, no dúfala som, že ho ešte niekedy stretnem.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár