„Mami?“ vchádzam do kuchyne.
„Ahoj zlatko, ako si sa mala?“
„Ale úplne dobre, na tréningu sme sa učili novú choreografiu.“ –Mateja pre istotu spomínať nebudem.
„A vy ste sa mali ako?“ dávam variť čaj.
„Dnes sme mali dosť rozlietaný deň a navyše, Tomáš má zvýšenú teplotu, práve takto pred sviatkami.“ Lamentuje mama.
Pri mene môjho bračeka rýchlo spozorniem. „A je v poriadku?“
„Hej, hej, už spí.“ Oznamuje mi.
Vezmem si čaj a presúvam sa do izby, v prehrávači si púšťam hru na klavíri. Spomínam na zážitky z dnešného večera. Všetko sa mi prehráva pred očami ako taký film. Sadnem si ku stolu, do rúk vezmem denník a pero, všetko si chcem podrobne zapísať.
Pri písaní sa mi pripomínajú všetky momenty strávené s Matejom.
Asi o hodinu odkladám pero a presúvam sa do kúpeľne, napúšťam si vaňu horúcou vodou.
„Škoda, že zajtra Mateja neuvidím, vlastne je možné, že ho neuvidím už nikdy.“ Posmutnela som.
Ale ja sa nevzdám, skúsim ho nájsť, rozhodla som sa náhle. Ľahla som si do postele, zavalená únavou z celého dňa. Vôbec som nemohla zaspať, pred očami som mala neustále jeho tvár, tie krásne zelené oči. Dlhšie hnedé vlasy, ktoré mu jemne padali do tváre.
Po dlhšej dobe som konečne zaspala, no ani v spánku som sa ho nezbavila.
Sníval sa mi o ňom sen: prechádzali sme sa zasneženým mestom, držali sme sa za ruky. Matej mi kúpil perníkové srdce s nápisom „ľúbim ťa.“ A na dôkaz sa ku mne pomaly zohol a spojil naše pery v krásnom bozku.
Zobudila som sa, cez žalúzie presvitali jemné slnečné lúče. Hodinky na budíku ukazovali osem hodín. Chvíľu som ešte ležala a rozmýšľala nad významom môjho sna. Keď ma to omrzelo, vstala som, ustala som si posteľ, prezliekla sa a otvorila okno.
Išla som skontrolovať Tomáša. Spal, vyzeralo to tak, že teplota ustúpila. Pootvorila som mu ventiláciu, na čo sa prebral.
„Dobré ráno.“ Zaškerila som sa naňho.
„Ahoj!“ nadšene vyskočil z postele, niečo také ako ranná malátnosť u neho neexistuje.
„Pustím ti televíziu?“ ponúkam sa.
Ani neodpovie, len sa zvalí na sedačku. Ja idem do kuchyne, pripraviť mu raňajky, ako prvé mi zídu na um palacinky. Zarobím cesto a plnku, myšlienkami som stále pri Matejovi.
Stretnem ho ešte niekedy? Ešte nikdy som nestretla chalana, s ktorým by som toho mala toľko spoločného. A pre svoju blbosť ani neviem jeho priezvisko, môžem len dúfať, že ho niekde stretnem.
Postavím hotové raňajky na stôl.
„Tomáš!“ zakričím smerom do obývačky.
Môj brat sa dovalí ako veľká voda s lietadlom v ruke. Samozrejme akoby sa nič nedialo z celej sily narazí do hrnčeka s kakaom.
„Dávaj pozor.“ Zotriem kakao zo stola a práve keď mu zarábam nové vojde do miestnosti otec.
„Čo sa to tu deje?“ pýta sa ešte rozospatý.
„Ale nič.“ Rýchlo zahováram. „Tati, preberieš zodpovednosť za tohto piráta? Potrebujem si ešte niečo vybaviť.“
„Jasné.“ Pozrie sa na mňa veľavýznamne.
Rýchlo sa oblečiem, umyjem si zuby a upravím sa. O polhodinu vychádzam z domu s jasným cieľom, kúpiť darčeky, už to predsa nemôžem ďalej odkladať.
V autobuse premýšľam, čo kúpim Tomášovi. V hračkárstve si neviem vybrať, ale keď zbadám puzzle s motívom Simpsonovcov, je rozhodnuté.
Starým rodičom sme vybavili rehabilitačný pobyt, takže už len naši. Mame kupujem knihu, ktorú už dlhšie zháňala a otcovi CD jeho obľúbenej kapely. Celé nákupy mi zabrali asi dve hodiny, pomaly sa zberám domov, ešte sa prejdem po námestí. Zas a znova sa mi do myšlienok vkráda Matej. Jeho tvár, iskričky v očiach, ten sladký úsmev. Potriasla som hlavou, aby som sa zbavila podobných myšlienok.
„Ahoj!“ máva mi niekto z druhej strany námestia.
Snažím sa zistiť kto to je. Jáj, veď to je Simona, moja spolužiačka. Tiež jej zamávam.
„Ahoj,“ objíma ma, „ako sa máš?“
„Momentálne strašne rýchlo, ešte vybavujem posledné nákupy, ale ako sa tak pozerám asi nie som sama.“ Zasmejem sa na jej nákupných taškách.
„No tak to teda, ja si všetko odjakživa nechávam na posledný možný termín.“
Zarozprávame sa, no pri pohľade na hodinky ma zamrazí. „Prepáč, ja už budem musieť ísť.“
„To je v pohode, ja si ešte musím obehať pár obchodov.“ Lúčime sa a ja sa len pomaly vlečiem na zastávku.
Samozrejme ako naschvál mi nejde žiadny autobus. Tak nič, musím sa prejsť.
Domov prichádzam úplne zmrznutá. Môj otec sa rozhodol, že uvarí obed, samozrejme nič zložité, iba nejaké cestoviny.
„Ahojte.“ Zdravím ich s úsmevom a rýchlo odkladám darčeky do skrine.
„Sandra, mohla by si mi prosím ťa pomôcť?“ volá ma mama do obývačky.
„Už idem.“ Ešte na schodoch zostávam prekvapene stáť. Moja mama sa rozhodla, že tento rok nebude sneh len vonku, ale aj v našom dome. Pomáham jej nastriekať umelý sneh na všetky kvety v izbe, výsledok nevyzerá až tak zle.
„Obed je hotový.“ Prišiel do izby Tomáš. „Pekné,“ okomentoval našu prácu.
Poobede som sa odhodlala k baleniu darčekov, nie je to moja obľúbená práca, no tento rok som sa prekonala a stihla som to pomerne rýchlo. Popri tom som si užívala predvianočnú náladu, ktorú len podčiarkol spev môjho brata, ktorý sa pokúšal naučiť sa text Tichej noci. Poprípade sa obšmieta okolo mami, ktorá ešte v kuchyni pečie vianočné pečivo.
„Ale to tu pekne vonia.“ Chválim ich. „Tomáš, nechceš sa ísť sánkovať?“
„Jasné, že áno.“ hneď beží do izby sa prezliecť.
Ani nie, o desať minút už vychádzame z domu. „Sandra?“
„Áno?“
„Za koľko dní sú Vianoce?“ Túto otázku počujem asi miliónty krát.
„Za štyri dni.“ Usmejem sa na neho.
„Aha.“ Zmĺkne.
Na kopci je plno detí.
„Aha, hentam je Danko, môžem ísť za ním?“ pýta sa ma.
„Na čo čakáš?“ postrčím ho k jeho kamarátovi zo škôlky.
Ja sama neviem čo so sebou, len sa tak obzerám okolo, či tu neuvidím niekoho známeho. Sú tu samé malé deti. Pár krát zahliadnem dievčatko s hnedými vláskami a s nádejou sa k nemu otočím, či to náhodou nie je malá Laura. Vždy sa len sklamane otočím späť. Pozriem sa na hodinky a zisťujem, že sme tu už hodinu a pól. Tomáš sa očividne dobre baví, tak sa rozhodnem ísť sa prejsť.
Všade okolo mňa sú záveje snehu, snehové vločky rytmicky dopadajú na už aj tak bielu zem. Ako mála som ich naháňala, snažila som sa ich chytiť do rúčky a pohrať sa s nimi, vždy som veľmi plakala keď sa mi roztopili, až neskôr som pochopila, že snehovú vločku človek nemôže vlastniť. Ako nemôže vlastniť ani žiadneho človeka, každý sme tu sám za seba a tak to bude vždy. Toto je jedna z vecí, ktorou sa riadim. Možno práve preto tak milujem zimu, pripomenie mi, že mám byť vždy sama sebou.
Usmejem sa nad svojimi myšlienkami. Niekedy ma chytí takáto zaujímavá nálada, ani sama poriadne neviem kde sa to vo mne berie. Zrejme to bude tým, že sa približujem detstvu a to vždy, keď som s Tomášom. Ak sa mám priznať, milujem takéto chvíle strávené so svojím bratom. Či púšťame draka, sánkujeme sa, alebo sa oblievame na záhrade. Pripomína mi to moje detstvo, to obdobie, v ktorom som nemala starosti, nič ma netrápilo. Boli to asi jedny z najkrajších chvíľ môjho života, škoda je len to, že si to človek uvedomí až po takej dlhej dobe.
„Sandra?“ ťahá ma Tomáš za rukáv.
„No čo, zabavil si sa?“ usmejem sa na neho.
„Áno, ale Danko už išiel domov...“
„...a tebe je zima tak chceš ísť tiež?“
„Presne tak, ako si to uhádla?“
„Niekedy nie je až také ťažké si niektoré veci jednoducho domyslieť.“ Zaškerím sa na neho.
Práve sa začína stmievať a my už vchádzame do domu.
Mama nás odchytí hneď medzi dverami. „Určite ste celý premrznutý, uvarím vám čaj.“
Ja sa idem prezliecť a sadám si k notebooku. Automaticky si zapínam facebook ale, žeby ma to bavilo sa povedať nedá. Z nudy sa začnem prehrabávať v svojich starých priečinkoch. Natrafila som na jeden, ktorý ma zaujal, bol starý približne rok, mala som v ňom fotky seba a Rebeky.
V myšlienkach sa podvedome presúvam do tej doby, nie tak ďalekej, no ani blízke. Boli sme najlepšie kamarátky, vraveli sme si všetko, predsa sme sa poznali už od škôlky. Nedokázala som si predstaviť, ako by som bez nej existovala. To som ešte netušila, že čoskoro budem mať možnosť si to vyskúšať. Pomaly a nevedomky sme sa obe menili, menej sme sa stretávali, už takmer vôbec sme sa nerozprávali. Rebeka si našla nové kamarátky a na mňa zabúdala. Ja som len naivne verila tomu, že sa všetko vráti do starých koľají, že sa spolu zase budeme smiať.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár