Našťastie, onedlho na to som sa skamarátila s Dominiku a Karin, tie ma už nejako vytiahli z mojich depresívnych stavov, za čo som im veľmi vďačná. Síce s Rebekou stále chodíme do tej istej školy, ale už sa na seba ani len nepozrieme.
Chvatným pohybom som klikla na tie dve slová „vymazať priečinok“ a tým som spravila obrovskú bodku za tou dlhou časťou svojho života. Sadla som si na posteľ a so slzami v očiach som pomaly upadala do sladkej ríše snov.
Ráno sa prebúdzam na bolesť celého tela. Šuchtavým krokom sa presúvam do kuchyne, nikto tu nie je a v celom byte je absolútne ticho. Asi ešte spia, pomyslela som si. Na raňajky som si dala cereálie s mliekom, keď som si umývala zuby, pohľadom som zavadila o hodiny. Len tak si pokračujem v činnosti, no keď mi to dopne rýchlo sa otáčam späť.
„Čože to už je dvanásť?!“ vykríknem. To bol teda fakt dlhý spánok. Zrazu som si spomenula, že mám ísť s babami k jazeru, zajazdiť si na korčuliach. Vletím do izby, navlečiem sa do hrubých riflí a teplého roláku. Našťastie, som si korčule už pripravila. Práve, keď som sa obúvala zazvonil zvonček.
„Už idem!“ vykríkla som.
Pred domom stoja Dominika s Karin. „Čaute baby!“
„Ahoj, môžeme ísť?“ pýtajú sa zborovo.
„Jasné.“
Na jazere je pomerne málo ľudí, väčšina asi v našom veku. Na odľahlej strane hralo asi zo desať chalanov hokej. Obuli sme si korčule a odložili batohy na lavičku.
Najskôr sme na lade boli neisté, ale už o chvíľku sme sa tam cítili ako doma. Teda Dominika je na ľade ako doma stále, krasokorčuliarku v sebe nezaprie. Veď aj dnes nám predvádza rôzne piruety, pri ktorých mám pocit, kebyže bola normálna, tak už je dávno rozčapená na zemi. My medzi tým pozvoľna jazdíme menšie kolieska asi po stred jazera. Ako ma začínajú bolieť nohy, naznačím babám, že si idem sadnúť. Kúsok od lavičky zostávam prekvapene stáť, sedia na nej chalani, čo hrali hokej.
Nahnevane k ním dokorčuľujem a spustím: „Hej! Toto je naša lavička!“
Jeden z nich zareaguje: „Si si tým istá? Nikde tu nevidím, žeby bola v súkromnom vlastníctve.“
Zopár z nich sa otáča.
„V súkromnom vlastníctve ju nemáme, ale určite sme u boli skôr ako vy!“ už prišla aj Domča s Kajou.
„Miesta je tu dosť pre všetkých, teda minimálne taký mám pocit.“ Ten hlas mi je povedomí.
„Tak, dobre, mohli by ste sa aspoň posunúť?“ Ako sa tak posúvali, zbadala som ho.
„Matej?!“ zostala som stáť s pootvorenými ústami.
„Sandra?!“ je asi rovnako prekvapený ako ja.
„Vy sa poznáte?“ pýta sa Kaja.
„Áno, stretli sme sa predvčerom v meste.“
„Baby, nezahráte si s nami?“
„Môžeme, ale za prvé, nevieme to hrať a za druhé, nemáme hokejky.“
„A vy si myslíte, že niekto z nich to hrať vie?“ zasmeje sa Matej, nedokážem z neho spustiť pohľad.
„Veď my sa vystriedame, aby vyšli hokejky aj vám.“
„Tak ja sa prvej hry nezúčastním.“ Potrebujem to predýchať.
„Pokojne si zoberte moju hokejku.“ Podáva im ju Matej.
Decká sa vzdialia, na svoje pôvodné miesto a ja idem presne opačným smerom.
„Mimochodom, ja som Matej Bokel.“
„Sandra Vieslová.“
„Prosím ťa, dala by si mi svoje číslo? Bola by škoda, keby som prišiel o možnosť ťa ešte niekedy vidieť.“
„0915 495 796. A tvoje?“
„0907 545 810“
„Ďakujem.“ Povedali sme na raz a začali sme sa smiať.
„Musíme ísť niekedy na tú sánkovačku!“ pripomenul mi Matej. „Laura celý deň nehovorí o ničom inom, už mi stým úprimne dosť lezie na nervy.“
„Kedy by si teda mohol?“
„Ja mám teraz voľno, no nebolo by to blbé? Veď pozajtra sú Vianoce.“
„Ak by sme išli zajtra, tak vôbec nie.“
„Večer sa ti ešte ozvem, ale už vopred ti oznamujem, mala by si sa poriadne obliecť.“
„Narážaš tým na niečo?“
„Tak ak myslíš na to ako ťa chcem celú poriadne zguľovať, tak ja hej.“
„Ja sa nedám!“ vyplazím mu jazyk a strelím do neho už dlho pripravovanú guľu.
„Toto si nemala!“ rýchlim pohybom ma stiahne na zem.
Na oplátku mu nasypem sneh za krk. Zrazu si uvedomím, že s ak nám pridali aj ostatný. My baby samozrejme prehráme a skončíme v záveji snehu a chalani sa na nás skvelo bavia.
„Toto nie je fér!“ kričím na nich, snažiac sa vstať.
„Život nie je fér!“ opravujem ma Matej a podáva mi ruku.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár