Nečakaný darček 5.

„Chalani? Dostala som taký nápad!“ ozve sa Dominika.
No pomóc, tú keď niečo napadne, tak to tak ja dopadá!
„Nešli by ste s nami na Silvestra na chatu?“
Ivan, Dávid, Jano, Marek, Lukáš a Miro nemôžu. Takže zostali iba Matej, Šimon, Dalibor a Erik.
„A vy by ste išli?“
„Jasné, my sme za každú srandu.“
„Skvelé, podrobnosti vám napíšem na facebook, pôjde s nami ešte Lívia, tak budeme akurát do páru.“ Neodpustí si svoje provokácie.
Začína sa hromadná výmena čísel a nickov na facebook.
„Baby, ja už pôjdem, sľúbila som našim, že im pomôžem.“
„Tak ahoj, a ozvi sa!“ rýchlo ich objímam.
„Čaute chalani.“
„Ahoj!“ odpovedia zborovo.
Idem si k lavičke po veci. Pozabudnem na to, že pod snehom je ľad, ako sa tak približujem k lavičke automaticky zrýchľujem. Nečakane sa mi šmykne, zavrávorám na lade. Pokúšam sa udržať rovnováhu, no nepodarilo s ami to. Prudko padám k zemi, ale opäť ma niekto zachytí.
„Teba je asi nebezpečné púšťať z dohľadu.“ Usmieva sa na mňa môj záchranca a zase mi pomáha vstať.
„Normálne nebývam taká nemotorná.“ Beriem si z lavičky tašku.
„Môžem ťa tento krát odprevadiť až k domu, bez toho, aby si mi ušla?“
„No dovoľ, ja z rande zo zásady neutekám! Jedine, ak by si ma odpudil, alebo vystrašil.“
„Skvelé, jedno lepšie ako druhé, a ktoré zapadá na mňa?“
Svojim spôsobom oboje, pomyslím si v duchu.
„Ujdeš mi aj dnes?“
„Neviem, záleží to na okolnostiach.“ Usmejem sa na neho.
„Ten zajtrajšok teda platí?“ uisťuje sa.
„Samozrejme, len si nenamýšľaj, žeby to malo byť kvôli tebe. Chcem spolu zoznámiť našich súrodencov! Mohli by z nich byť dobrí kamaráti.“ Dostanem zo seba jedných dychom.
„A z nás by dobrí kamaráti byť nemohli?“ Zaskočí ma.
„Skúsiť to môžeme.“
„Takže náš súkromný pocit, zvaný kamarátstvo?“ žmurkne na mňa a podáva mi ruku.
Ja ju chytím a zľahka ňou potrasiem. Zaujímalo by ma či mu to príde také oficiálne ako mne. No on si ma zatiaľ k sebe rýchlo pritiahol a objal ma okolo pásu. Mojim telom preletela triaška.
„Matej pusti ma!“ vytrhla som sa mu.
„Prepáč, nevedel som, že ti to bude vadiť.“ Miznú mu iskričky z očí. „Ja už radšej idem, večer sa ti ešte ozvem.“ Nechal ma tam šokovane stáť.

Absolútne nechápem jeho správanie. Čo sa sním stalo? Takéto myšlienky mi behali po rozume, až kým som neprišla domov. Naši stále neboli doma, tak som sa rozhodla, že ešte upečiem nejaký koláč. Nanešťastie, táto práca zaujme len moje ruky a nie hlavu. Práve preto nedokážem prestať myslieť na Mateja, už to začína byť otravné! Po polhodine vyberám bublaninu z rúry. Je deväť hodín, už by mohli prísť naši. Zaujímalo by ma kde sú.
Zapínam internet, ani ma neprekvapuje, že mám na facebooku niekoľko žiadostí o priateľstvo. Sú medzi nimi všetci chalani z dnešného poobedia. Každému som žiadosť potvrdila a uvedomila som si, že Matej medzi nimi nie je. Spomínam si na jeho sľub, že sa mi večer ozve. Ak mi do hodiny nezavolá, zavolám mu ja, veď číslo mám.
Z ulice začujem auto, asi prišli naši. Idem im naproti pred dom.
„Ahojte, kde máte Tomáša?“ postrehnem, že brat nevystúpil z auta.
„Ahoj, išiel ku Oliverovi, zajtra po neho skočíš.“
„Pomôžem vám?“ ponúknem sa keď si všimnem plné nákupné tašky.
V kuchyni vyložím nákup. Mama ma poprosí o pomoc s balením darčekov, samozrejme tie pre mňa si pekne schová. Keď tom mám konečne hotové, zvalím sa v izbe unavená na posteľ.

Je toto všetko jedna z mnohých skúšok, ktoré mi dá život? Prečo sa pri Matejovi cítim tak skvelo? Ako je možné, že mám pocit, akoby sme sa poznali celý život? Aby to bolo celé úplne šialené, niekedy mám dokonca pocit, že ma má rád. Ale to nie je možné...
Z mojich úvah ma vyruší zvonenie mobilu.
I dance around this empty house Tear us down Throw you out Screaming down the halls Spinning all around and now we fall.
Obzriem sa po izbe, no nikde ho nevidím.
„Kruci, kde je?“ rýchlo sa púšťam do hľadania. Stále vyzváňa a ja ani za boha neviem zistiť kam som ho dala. Otvorím šuplík. Na moje prekvapenie leží na papieroch. Na displeji bliká meno: „Matej.“
Práve vo chvíli, keď som top ja zdvihla, to on položil. „Super, ja mám ale šťastie.“
Volám mu naspäť.
„Sandra?“ ozýva sa v telefóne.
„Áno?“
„To som ja Matej. Len som sa chcel spýtať, či ten zajtrajšok platí.“
„No ja ešte úplne neviem, lebo môj brat dnes spí u kamaráta. Vieš čo zajtra okolo dvanástej ti ešte zavolám.“
„Dobre, budem sa tešiť. Mimochodom, Laura ťa pozdravuje.“
„Aj ja ju, dúfam, že to zajtra vyjde.“
„Jasné, odkážem. Tak ahoj.“
„Pa.“
Položila som mobil na poličku a znova som si sadla na posteľ. „No je ten Matej normálny?“ pokrútila som hlavou. Vonku to vyzeralo, že je na mňa urazený, ani som poriadne nevedela prečo. A teraz je zase ako tak normálny. Očividne je to veľmi zamotané na to, aby to moje mozgové bunky pochopili.

 
Uprostred noci sa preberám na SMS-ku: „Vyjdi pred dom a nechaj sa viesť.“
Rýchlo sa oblečiem dám si bundu a otváram dvere. Zostávam šokovane stáť. Celá ulica je posiata sviečkami, ktoré vytvorili zvláštnu cestičku. Na schránke je pripnutá obálka. S očakávaním som ju otvorila a v svetle sviečok čítam odkaz. „Prosím ťa, nasleduj tieto sviečky.“
Popravde mám trochu obavy, veď predsa len neviem kto ma tam čaká. No niečo, možno vnútorný hlas, mi našepkáva, že s nemusím báť.
Opatrne sa vydávam na dobrodružnú výpravu. Sneh pod mojimi nohami nahlas vŕzgal pi každom mojom kroku. Bol to jediný zvuk široko ďaleko, inak bolo všade ticho. Dostala som sa za náš dom na lúku. V diaľke som zbadala obrovský kruh svetla. Ako som sa približovala, dokázala som rozoznať tiene. Ten najväčší patrí nejakej osobe. Nevidím jej do tváre, lebo mi je otočená chrbtom.
Kto to môže byť? Netrvalo mi zase tak dlho než mi došlo kto predo mnou stojí.
„MATEJ?“

 Blog

6 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu