Znova sa preberiem až o desiatej. Cítim sa aspoň troška lepšie. Už je doma aj Tomáš. To je dobre, nehrozí, žeby sme museli rušiť náš dnešný výlet.
Veď ja musím ešte zavolať Matejovi! spomeniem si zrazu. Mám zmeškaný hovor. Od Mateja? Pri čase hovoru sa prekvapene pozastavím. Volal mi o piatej! Čo mohol chcieť tak skoro? Aby som mala možnosť objasniť si to, volám mu späť. Zdvihne mi to na tretie zazvonenie.
„Áno?“ ozval sa z druhej strany jeho zamatový hlas.
Na chvíľku som zostala vykoľajená, srdce sa mi prudko rozbúchalo.
„Haló?“
„Uhm, to som ja Sandra. Len som sa ťa chcela spýtať, čo s tým našim výletom.“ rýchlo som sa spamätala.
„Aha. No tak vyhovovalo by ti to o druhej, na poli pred Kubrou?“
„Jasné, takže o druhej. A stále platí, že sa mám teplejšie obliecť?“ pousmiala som sa nad jeho včerajšími pripomienkami.
„Tak to je snáď samozrejme, nie?!“ vycítila som jeho dobrú náladu.
„Dobre, snáď na to nezabudnem.“
„To by som ti doporučoval. Ja už musím. Ešte chcem Laure oznámiť túto novinku.“
„Tak ahoj, a pozdravuj ju! ...Matej!“ spomenula som si náhle.
„Prosím?“
„Čo si chcel, keď si mi volal ráno o piatej?“
„Jáj, to. No vlastne nič, bol to len omyl.“ Možno to bol len môj dojem, ale zdalo sa mi, akoby zahováral.
„No tak nič, o druhej.“ Zrušila som hovor.
„Tomáš!“ zakričala som na chodbe.
„Už idem.“ zaznelo niekde na poschodí.
„Dnes poobede sa ideme sánkovať, chcela by som ťa s niekým zoznámiť.
„Fajn.“
„Do you ever feel like a plastic bag, drifting through the wind.“ Opäť mi vyzváňa mobil.
„Áno?“
„Sandra, mohla by si zájsť poobede na chvíľu k nám?“
„Prepáč Kaia, ale asi to nepôjde. Dnes idem von s Matejom.“
„Oh, rande?“ provokatívne sa ma vypytuje.
„Nie, ideme sa s Tomášom a s jeho sestrou sánkovať.“
„Jáj tak nič teda. Potom niekedy po sviatkoch sa mi ale ozvi!“
„Tak to je samozrejmé! A vieš čo, ja ti zavolám ešte dnes, keď tak by som sa stavila, ale skôr na večer.“
„Dobre, budem tvoj telefonát očakávať.“
„Ja sa už idem pripravovať, tak ahoj.“
„Pa a uži si to.“
O pol druhej pripravený vychádzame z domu. Môjho žalúdku sa už dávnejšie ujali trepotajúce sa motýle. Tomáš vyzerá, že sa skutočne teší, na zaujímavé popoludnie.
Na kopci nie je ani nohy. Asi to bude tým, že zajtra sú Vianoce a všetci sa doma pripravujú. Aj ja sa síce čudujem, že mama nemala najmenšie námietky. Ale zrejme to bude tým, že sa chcela aspoň na pár hodín zbaviť Tomáša.
„Poď sa zviezť,“ ťahá ma za rukáv Tomi, „bude to sranda.“
„Okej, už letím!“ rozbehla som sa za ním.
Zastavili sme rovno pri Matejových nohách.
„Jéj, ahoj.“ Usmiala som sa na neho automaticky.
„Ahojte.“
Spoza jeho chrbta vykúkala Laurinkiná hlávka, hneď, ako ma zbadala vybehla ku mne. „Sandra!“ vykríkla radostne a hodila sa mi okolo krku, až sme obidve pristáli v snehu.
„Ahoj, zlatíčko. Chcela som ti niekoho predstaviť, tak toto je Tomáš.“ ukázala som na môjho brata. „Tomáš, toto je moja kamarátka Laura.“
„Ahoj.“ pozdravili naraz.
„Tak čo tu stojíme? Nechceli sme sa ísť sánkovať?“ zaplietol sa medzi nás Matej.
„Chceli! Tak čo decká, kto bude prvý hore?“ vyhlásila som menšiu súťaž.
„Jednoznačne ja!“ vyhlásil Maty.
„Si si istý?“ uškrnula som sa. „Útok!“ zavelila som krpcom a všetci sme sa na neho hodili, za žiadnych okolností nemal ani len najmenšiu šancu na výhru.
„Dobre, dobre, vzdávam sa.“ na znak prehry vystrel ruky do vzduchu.
Všetci sme vstali a ja som mu podala ruku na pomoc. Hneď ma napadlo, že to nie je dobrý nápad, no už bolo neskoro, stiahol ma na seba.
„Vy dvaja, kto bude prvý hore?“ vyprovokoval našich súrodencov, ktorí nás nechali osamote.
Pomóc, komu som čo spravila? pomyslela som si ešte v duchu.
_____________________________________________________
Decká prepáčte, že som tak dlho nič nenapísala, ale nemala som dostatok inšpirácie a navyše som sa nedokázala rozhodnúť, ako to bude pokračovať. V blízkej dobe sa vám to pokúsim vynahradiť.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
katuska8808
28. 12.decembra 2010 19:27
super ... sa teším
Napíš svoj komentár