Vymenili sme si pozície, už som neležala na ňom, tento krát som bola uväznená pod ním. Respektíve mi sedel na nohách a ruky pevne zvieral vo svojich.
„N-no, ja som to tak ne-nemyslela.“ Nedokázala som sa vykoktať pod mocou jeho pohľadu. Musím sa priznať, že som sa ho normálne začala báť. Strach ma ovládol tak, že som sa začala neovládateľne triasť.
„Čo ti je?“
„Ja neviem...“
„Neboj sa, ja nehryziem,“ usmial sa na mňa. „No, aj keď.“ Celú si ma premeral.
„Dobre, stačilo.“ Vrátila sami stratená odvaha a ja som ho zo seba striasla. „Asi by sme mali ísť za nimi.“ Sebavedome som si vykračovala na kopec. Touto vyrovnanou maskou sa snažím zakryť svoje skutočné rozpoloženie. Od rovnováhy mám veľmi ďaleko.
Tomáš s Laurou si veľmi dobre rozumeli, stále sa mali o čom rozprávať. Mňa neuveriteľne bavilo počúvať ich rozhovor. Tá detská nevinnosť a bezstarostný život bol z ich slov viac než viditeľný.
Matej sa už ku mne viac menej nepribližoval.
„Ozaj, pôjdeš na tú chatu?“ prihovorila som mu. Asi ho to prekvapilo, lebo chvíľu nereagoval.
„No ja vlastne ešte neviem.“ Vyhýbavo odpovedal.
„Aha tak dúfam, že pôjdeš, bolo by to fajn.“ Posmelila som sa trošku.
„Kde to vlastne je?“
„V Nízkych Tatrách, presnejšie neviem.“
„Aha. A ako to tam vlastne vyzerá?“
„Dominika vravela, že to je väčšia chatárska oblasť. Je to drevo dom. Izby sú pre dvoch. Je tam veľká kuchyňa a obývačka. Niekde blízko by mala byť nejaká zábava. A tak.“ Snažila som si spomenúť na podrobnosti, ktoré mi spomínala Domča.
„No znie to zaujímavo. Ak mi naši nepodkopú plány, tak by som aj išiel.“ konečne sa usmial.
„Sandra! Poďte sa s nami voziť.“ Pribehnú k nám decká.
„Už letíme.“ Rozbehla som sa k voľným sánkam. „Odvezieš sa so mnou?“ zaškerila som sa na Mateja.
„Ak môžem.“ opätoval mi úsmev.
A už sme frčali dole kopcom. Sánky naberali čím ďalej, tým väčšiu rýchlosť. Ako sme s atak blížili k rovine, nejako sa nám vymkli s pod kontroly a pekne sme sa vyváľali v snehu. Ja som vyletela zo sánok a dopadla rovno na Mateja, až som mu vyrazila dych.
„Bože, prepáč! Ja som nechcela.“ Rýchlo som sa mu ospravedlňovala a pomáhala mu vstať.
„Nič sa nedeje. Ty si za to nemohla.“ Sťažka vydýchol.
„Decká, mám pocit, že by sa patrilo ísť domov.“ Zavolala som Lauru a Tomáša. Tí sa hneď zviezli k nám.
„Prečo? Ja tu chcem ešte zostať!“ vykrikovali jeden cez druhého.
„Lebo už ste celý premrznutí, veď sa nevidíte naposledy!“
„Tak dobre. Sandra, mohli by sme ísť po Vianociach ešte takto von?“
„Samozrejme Lauri.“ Pohladila som ju po hlave.
Pri našom dome sme zastali. „Kde vy vlastne bývate?“ pootočila som s a k Matejovi.
„Vlastne kúsok odtiaľto. Pri základnej škole.“
„Aha... Tak Vám prajem krásne Vianoce, a veľa darčekov.“ So svojimi poslednými slovami som žmurkla na Laurinku.
„Aj Vám! Ešte sa ti ozvem kvôli tej chate.“ Zaškeril sa.
„Jasné. Budem sa tešiť.“
Laura s Tomášom s na naše prekvapenie kamarátsky objali.
Matej sa na mňa čudne zahľadel. „Smiem?“ jemne sa pousmial. Ani som nestihla žmurknúť a zrazu ma objímal. „Dúfam, že dnes ma tak neodstrčíš.“ z jeho hlasu som vycítila úškrn.
Pripadalo mi to ako celú večnosť. Cítila som sa ako v siedmom nebi.
„Sandra? Prosím ťa, pustíš ma?“ zasmial sa.
„Och, prepáč, ja som sa akosi zamyslela.“ Uvedomila som sa rýchlo.
„To je v pohode, tvoja blízkosť mi vôbec nevadí.“
„Mám pocit, že dnes tej blízkosti bolo viac než dosť. Tak ahojte.“ Objala som ešte Lauru a otočila sa im chrbtom.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár