Prepáč mi to.

Hovoríš mi, že som na teba zlá, hnusná a odporná. Nie stále ale často. Ja o tom viem a ver mi, že je mi to ľúto. No bohužiaľ mám takú povahu. Áno, ako výhovorka je to chabé ale je to fakt.

Čudujem sa, že si schopný to so mnou vydržať, pretože aj ja sama by som sa občas prizabila, keď vidím čo robím. Ale keď sa ťa spýtam, prečo sa so mnou teda bavíš tvoja odpoveď je prostá. "Lebo ťa mám rád."

A práve preto mi je tak strašne doplaču. Prosím ťa, prepáč mi to. Prepáč mi aká som, ale ja viem, že iná nebudem. A možno práve preto by bolo pre teba lepšie keby sa so mnou nebavíš. Zbytočne ťa hnevám.

Je mi zo seba zle.
Zle z toho, ako sa občas správam k človeku na ktorom mi tak záleží. Ovládaná žiarlivosťou. Je to až smiešne, že spolu ani nechodíme a ja si ťa takto privlastňujem. Aj napriek tomu, že si stále vravím, že to nesmiem, pretože viem, že to nie je správne a nie, nechcem ťa obmedzovať. Len mám strach. Strach, že o teba prídem.

Každú chvíľu čakám, čo sa tentokrát pokazí, tak ako vždy.
Nie je to o tom, že ti neverím. Práve naopak neverím sebe.
Viem, že je okolo mňa množstvo lepších dievčat. Krajších, múdrejších, vtipnejších. A už len čakám, kedy si to všimneš aj ty. Veď som len jedna z mnohých, ktoré z tebou niečo mali. Aj napriek neuveriteľnej túžbe byť niečim výnimočná.

Pretože aj napriek tomu, že mi vravíš aká som pekná, príťažlivá ako ma ľúbiš a že ti chýbam, neverím. Neverím, že je to naozaj. Jednoducho je to príliš pekné na to, aby to bola pravda, ale ak je to sen, nikdy sa nechcem zobudiť.

 Blog

5 0 0 0 0

Komentuj

7 komentov k blogu