Prichádzam lebo som si čítal. Čítal som blogy tu na birdzi a zdá sa mi, že svet mladých je veľmi smutný. Ich články sú plné depresie a prázdne chuti žiť svoje dni. Chcem napísať niečo pekné, niečo čo zohreje aspoň moje srdce kým budú prsty bičovať klávesnicu a možno i prinúti pár čitateľov k úsmevu nad tým, že život vie byť aj pekný.
Prichádzam lebo prešli tri roky odkedy som napísal dva blogy opisujúce myšlienky mojej veľkej lásky. Po troch rokoch píšem ďalší, aby to málo z vás čo si dalo či možno dá námahu prečítať tie dva, bude vedieť, že láska môže byť aj krásna.
...prichádzam autobusom do môjho mesta a vidím pohľad slečny naproti. Hľadí so záujmom, neskrývanou dievčenskou falošou pripravenou zmeniť sa na zdesený výraz ak opätujete záujem.
Pripúšťam záujem pekného dievčaťa mi zalichotí, pomyslím si, že ešte nie som na zahodenie keď o mňa zavadí mladší ročník.
Opieram tvár o chladné sklo autobusu a v jeho odraze vidím jej ruku prečesávať letmým pohybom tmavé vlasy.
Usmievam sa a myslím na ženy. Koľko rozdielneho toľko spoločného s nami majú. Tak napríklad tá moja. Koľkokrát som sa s kamarátmi zhodol, že som s ňou hlavne pretože sa protiklady priťahujú, toľkokrát som musel sám pred sebou priznať, že keby sme nemali toľko spoločného, nikdy by sme nemohli byť spolu.
Tá moja. Tri roky sme spolu. Ktosi mi hovoril, že po troch rokoch už to nie je zaľúbenie, ale iba zvyk, vzájomná potreba. Uvažujem a pred očami mám ju v ošúchanom tričku a mojich boxerkách. Zvŕta sa pri sporáku, vlasy stočené do jednoduchého účesu, po mejkape ani chýru ani slychu. Fakt že tam je vo všetkej prirodzenosti, bez hanby za žiadny účes, nulové oblečenie, neexistujúci mejkap, je pre mňa tým najkrajším pohľadom aký mi na seba vôbec môže poskytnúť.
Mimovoľne sa pousmejem a slečna oproti si to zjavne vysvetľuje po svojom. Nevnímam ju však a ani jej dodatkovú aktivitu. Vystupujem a vo vačku siaham po kľúčoch. Viem kto ma čaká doma a po ruke mi prejde letmá zimomriavka. Napredujem rýchlo, rozrážajúc vzduch a telom sa rozlieva príjemné teplo i keď zo šedej oblohy mierne mrholí.
Prvá brána, druhá brána, výťah a kľúč je v zámke. Otváram dvere a pohľad smeruje za zvukom, zvukom zapnutej televízie v obývačke. A na zemi sedí ona. Na sebe ošúchané tričko, moje boxerky a na tvári žiadny mejkap, lež zvedavý kuk veľkých očí mojim smerom. Rozhodol som sa tváriť neurčito, keďže sme sa ráno naťahovali o suché z nosa a nemou tvárou potláčam emócie radosti, že ju vidím, že je tak blízko. Vystavujem ju malej skúške odolnosti a ona...
...sa usmeje. Žiarivo a krásne, tak úžasne, že nedokážem viac hrať drsného a rozpínam náruč. Dve sekundy a ako mača pristáva na mojej hrudi a verím, že keby vedela zapradie si. A pradie i moje srdce, pradie za túto chvíľu ktorá potvrdzuje nejaký cit. Cit ktorý ľudia volajú láska, no kto ho kedy cítil vie že slovom na päť sa určite vyjadriť nedá. Je to viac. Je to zmes tisícov krásnych pocitov ktoré vo vás spôsobujú nezastaviteľné lomcovanie ako na fantastickom kolotoči.
Možno zniem ako zamilovaný puberťák. Možno sa vám to zdá ako mnohoriadkové klišé. Nebudem vám tvrdiť že výbuchy horúcich balónov v žalúdku prežívam vždy keď sme spolu, no môžem zaručiť, že tento pocit, pocit nekonečnej opätovanej oddanosti si viem navodiť kedykoľvek chcem. Kedykoľvek pomyslím na to že nie som sám. I po troch rokoch.
Tá láska ako to všetci voláme, naozaj existuje. A vie byť bezhraničná a zmyselná. Len musíte ohraničiť svoje zmysly na tú správnu osobu.
Prajem vám krásnu letnú sobotnú noc!
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
hajzelodkosti
31. 7.júla 2011 02:04
prajem si aj ja take 3 roky ... snad sa to uz raz podari
Napíš svoj komentár