Ookami senki: Dokkódó (part 1)

Prastarý chrám nachádzajúci sa v útrobách hory Hamashi mal tri svätyne. Kochou a Asuka, strážkyne Sakurového údolia, sa starali každá o jednu. Tretiu a zároveň najväčšiu svätyňu, zasvätenú Nebeskému drakovi, zveroval Kentaro-dono iba svojim žiakom.
Krídla masívnej vstupnej brány zavŕzgali takmer nepoužívanými pántmi akoby ich vítali. Hinate sa pri pohľade na vnútro svätyne skoro podlomili kolená. Nič, čo v živote videla ju nemohlo pripraviť na pocit vznešenej hrôzy, ktorá sálala z obrovskej smaragdovej sochy rozliehajúcej sa takmer po celej prednej tretinu miestnosti. Steny s najrozmanitejšími mýtickými výjavmi osvetľovalo zvláštne, akoby denné svetlo, no nikde nebolo ani jediné okno, ktoré by ho mohlo sprostredkovať.
Pomaly nasledovala Kentara trochu neistými krokmi. Ešte stále si celkom nezvykla na nové telo, ľudské telo, do ktorého sa ráno prebudila. Jediná bytosť podobajúca sa na človeka akú kedy videla bol Kentaro. Nikdy ju ani v tej najhoršej nočnej more nenapadlo, že sa raz ocitne v podobnom tele. Najzvláštnejšie ale bolo, že z toho vôbec nemala nepríjemný pocit. Vlastne ho nemala z ničoho čo sa stalo od kedy prišla do Sakurového údolia.
Stenu za chvostom draka vypĺňala fusuma* zdobená žeriavmi. Kentaro-dono odsunul naraz obe pohyblivé krídla a odhalil tak Hinate obrovskú miestnosť od podlahy až po strop zaplnenú zvitkami, knihami a listinami. Podišiel k nízkemu stolu uprostred miestnosti a vzal z neho tenký zvitok, podávajúc ho Hinate so slovami: „Toto bude odteraz tvoja cesta. Nauč sa to naspamäť a nikdy nezabudni čo sa tu píše.“
Hinata prijala zvitok so značným znepokojením. „Kentaro-dono, ale veď ja neviem čítať,“ zaprotestovala. Keď jej Kentaro sľúbil, že ju bude učiť aby sa mohla stať silnejšou, predstavovala si skôr fyzický tréning.
„Tak sa nauč,“ usmial sa na ňu Kentaro presne tak, ako to nemala rada, pretože to znamenalo, že aj napriek žartovnému tónu to myslí úplne vážne.
Hinata si len vzdychla, priložiac si zvitok k čelu. „Rozumiem. Ďakujem Kentaro-dono,“ odpovedala a uklonila sa, stále so zvitkom opretým o čelo.
Kentaro jej položil ruky na plecia. „Hneď ako sa naučíš ovládať svoju myseľ, začnem ťa učiť ako ovládať svoje telo a pomocou neho aj toto,“ pravým ukazovákom sa dotkol tmavomodrej rúčky katany, ktorú mala po boku. Hinatine oči nasledovali jeho pohyb, zastaviac sa na katane. Nechápala, ako si ju mohla nevšimnúť aj napriek tomu, že ju mala celý čas za opaskom kimona.
„Všetko však v pravý čas,“ pokračoval Kentaro-dono. Jeho mohutný hlas ju prinútil znova sa na neho pozrieť. „Na to, aby si sa mohla učiť o podstate iných vecí a ich slabých a silných stránkach ale najprv musíš spoznať svoju vlastnú podstatu. Do toho dňa bude tvojím domovom tento chrám. Za jeho stenami ťa budú všetci oslovovať iba tvojím pravým menom.“
„Pravým menom?“ zopakovala Hinata pošepky.
„Áno. Menom tvojej duše. Nie tým, ktoré dostalo tvoje telo pri narodení. Dáva jej silu a odlišuje ju od všetkých ostatných. Preto ho prezraď iba tým, u ktorých bude v bezpečí. Tvoje pravé meno je...“


*(pozn.autor.) fusuma sú nepriehľadné japonské posuvné dvere, často zdobené maľbami. Spolu so shoji tvoria pohyblivé steny v tradičných japonských domoch.

 Skutočný príbeh

0 0 0 0 0

Komentuj

4 komenty k blogu