Jeseň sa pomaly vkrádala do celého lesa no Sakurové údolie akoby jej zatiaľ odolávalo. Dni sa aj tu skracovali a ochladzovali no v chráme bolo vždy rovnako, čas akoby tu neplynul. Ale čas plynul. Každý ďalší deň priniesol nanovo starosť o rodičov. Nevidela ich už takmer dva týždne. Za normálnych okolností by to nebol žiaden problém, ale okolnosti za akých sa rozlúčila so Sayuri neboli tak celkom normálne a určite napĺňali obavami všetkých jej blízkych.
„Kentaro-dono,“ oslovila Hinata svojho učiteľa hneď nasledujúce ráno. „Musím odísť,“ povedala rozhodne. „Ale vrátim sa,“ dodala rýchlo.
Kentaro na chvíľku prestal hrať. „Áno, viem,“ povedal len a usmial sa, priložiac si flautu znova k perám. Hinatu dosť prekvapilo aké ľahké to bolo no rozhodla sa radšej o tom popremýšľať cestou, aby si to Kentaro-dono náhodou nerozmyslel a nezastavil ju. Vzala si teda svoju tekvicu s vodou, seiken (len pre každý prípad) a vykročila po cestičke smerom domov.
Domov, to slovo znie odrazu akosi zvláštne, pomyslela si. Kroky jej bosých nôh šuchotali v pomaly žltnúcej vysokej tráve údolia. Je človek. Ako sa takto môže ukázať medzi ostatnými? A predsa nejako cítila, že tam musí ísť, musí im všetko vysvetliť.
Kráčala pomaly v hlbokom zamyslení. Ani si nevšimla kedy prešla hranice údolia. Niekoľko sto metrov od okraja Sakurového prstenca začula medzi stromami hlasy. Potichu sa prikladala bližšie schovajúc sa za husté krovie tak, aby videla okoloidúcich no ona sama nebola videná. Ako sa približovali, zdalo sa jej, že jeden z hlasov je jej akýsi povedomý.
„Usotsuki!“ vyhŕkla náhle zo seba o čosi hlasnejšie než plánovala no nie natoľko silno, aby ju niekto mohol začuť. Áno, bol to Usotsuki. Vedľa neho kráčala mladučká líška. Na prvý pohľad sa Hinate zdala pekná, no neskúsená.
„...nie, bola naivná. Ničomu nerozumela. Najprv som si vravel, že predsa len je to vlčica ale nestála za nič. A že vraj vlčia princezná...“
Takmer sa neudržala a vyskočila z krovia. Našťastie si v poslednej chvíli spomenula na Kentarov karhavý pohľad, ktorým by ju určite obdaril len čo by sa o tom dozvedel. A bola si istá, že on by sa o tom dozvedel .
Oči sa jej leskli od zlosti už len pri samotnom pohľade na tú hyenu. „Takže hlúpa...a naivná,“ precedila nečujne pomedzi zuby. Mala chuť ho na mieste roztrhať. Celý čas čo bol s ňou ju len využíval a teraz o nej šíri takéto veci. Načiahla sa po svojej katane no tesne pred tým, ako by bola dosiahla rukoväť, rozmyslela si to. „Nestojíš mi za to ty úbožiak.“ Zhlboka sa nadýchla a opatrne sa odkradla preč. Kráčala dlho a tak rýchlo ako len vedela no nechcela utekať. Pomaly sa upokojila a bola rada, že sa nenechala ovládnuť zlosťou a nevytasila. Ak by sa ňou však nechala ovládnuť, zistila by, že nie je čo vytasiť.
Všimla si to, až keď si chcela trochu schladiť hlavu v malom jazierku neďaleko Magojirovho hniezda. Nechýbalo veľa a zľakla by sa vlastného odrazu vo vode. Znova bola...vlčicou.
„Hinata-neechan, čo tu robíš?“ ozval sa za ňou plachý Kasumin hlas.
Hinatina zmätenosť sa pretvorila do mierneho šoku. „Prišla som si zaplávať Kasumi...-chan.“ Takmer od prekvapenia zabudla dokončiť vetu. Vedľa Kasumi, rovno oproti Hinate, stál mladý čierny vlk. Nevyzeral ako nikto z ich svorky ale jednoznačne patril k veľkým vlkom. Milo sa na Hinatu usmial a jemne sa uklonil.
„Ach, toto je Kiba,“ predstavila ho rýchlo Kasumi.
„Veľmi ma teší,“ povedal veselým hlasom.
„Aj...mňa veľmi teší,“ podarilo sa Hinate nakoniec dostať zo seba.
Keby bola stretla kohokoľvek iného z ich svorky, pravdepodobne by sa nevyhla nekonečnému množstvu otázok zahŕňajúcich obdobie posledných dvoch týždňov. Mlčanlivá Kasumi však nemala vo zvyku pýtať sa vôbec, nie to ešte priveľa a Kiba, ktorý ju vlastne ani nepoznal, zaangažoval obe vlčice do nezáväznej konverzácie pomocou svojej nenútenej veselej povahy.
Vrece s prekvapeniami toho dňa, ktoré sa ráno tak nečakane roztrhlo, však ešte ani náhodou nebola prázdne. Cestou k svorke stretli Sayuri. Bola taká rada, že vidí Hinatu živú a zdravú, až sa na ňu priam hodila. Sayuri, na rozdiel od Kasumi, nemala takmer nikdy problém rozprávať hocikedy a o hocičom. Aj keď sa takticky vyhýbala téme Hinatinho zmiznutia v Sakurovom údolí, za čo jej bola vlčia princezná neskutočne vďačná, prebrala vedenie konverzácie a s Kibom sa akoby predbiehali kto si získa väčšiu pozornosť poslucháčov a použije presvedčivejšie argumenty.
K svorke dorazili neskoro popoludní, no zdalo sa, že slnko je ešte stále dosť vysoko aby im dalo ďalšie dve hodiny svetla. Rodičia ju privítali s neskrývanou radosťou, ktorá v Hinate vzbudzovala pocit podozrenia. Postupne sa však jej obavy strácali tak ako svetlo večera. Pravdepodobne to bolo vďaka Magojirovej správe od Kentara no nikto sa neopýtal kde bola celý ten čas. Ešte zvláštnejšie bolo keď sa jej opýtali, kedy musí znova odísť. Ich vyrovnaný výraz nepripustil ani štipku pochybnosti o tom, že veria správnosti Kentarovho rozhodnutia o riešení situácie, nech už tá situácia bola akákoľvek.
Matné hviezdy sa jedna po druhej začali objavovať na tmavnúcej oblohe a Hinatu náhle premohol pocit psychickej únavy z celého dňa. Štrnásť dní prísneho denného programu v nej vytvoril vnútorné hodiny, ktoré sa teraz hlásili a žiadali si čas tak na meditáciu ako aj na fyzické cvičenie. Vykradla sa teda z ležoviska a odišla dostatočne ďaleko na to, aby mala súkromie no zároveň nevzbudila pozornosť. Ak chcela byť naozaj nenápadná, nemohla byť preč dlho a preto sa rozhodla spojiť obe časti jej tréningu. Zhlboka sa nadýchla, zavrela oči a začala si vyprázdňovať myseľ. Napodiv jej to šlo oveľa ľahšie než si myslela. S telom bol však väčší problém. Namiesto dvoch nôh mala znova štyri a žiadne ruky. Predsa len však väčšinu života strávila ako vlk a stále tu bola možnosť, že jeho zvyšok strávi tak isto. Urobila pár skokov a obratov na zemi, niekoľko krát zavrčala a zadýchane zastavila. Predsa len si svaly spomenuli ako sa majú hýbať.
Sadla si pod strom a zamyslene sa pozerala pred seba. Ani sama nevedela ako no v mysli sa jej zrazu vynorila spomienka na Usotsukiho a na tie ďalšie dve hyeny, kvôli ktorým nakoniec polomŕtva dokrivkala do Sakurového údolia hľadajúc útočisko. Zovrela v nej krv a vyskočila na nohy. Sústredene začala pazúrmi prerážať vzduch pred sebou, predstavujúc si, že v prázdnote pred jej očami stoja tí traja bastardi. Útočila znova a znova, no potom ju napadlo, že občas je potrebné vykryť aj protiúder a tak sa vzoprela, postavila na zadné a prednými labami si chránila hlavu. Útok, obrana a znova útok.
„Nemusíš brzdiť všetky protivníkove údery,“ ozval sa za ňou Kibov hlas. Hinata sebou trhla, pretože ho vôbec nepočula prichádzať. „Stačí ak sa im uhneš. Aha, asi takto. Skús ma udrieť do hlavy,“ pristúpil k nej, postaviac sa jej tvárou, aby ho mohla zasiahnuť. Hinata si ho chvíľu váhavo premeriavala. Nečakane sa napriahla a zahnala sa po ňom, no on sa šikovne vyhol jej rane a skôr než si stihla uvedomiť čo sa stalo, stál bokom tesne vedľa nej s pazúrmi na jej hrdle. „Vidíš? Je to ľahké.“ Usmial sa a znova sa presunul do pôvodnej polohy. „Teraz ty, dobre?“ Tento krát sa napriahol on no Hinata sa sústredene vyhla jeho úderu. Nepodarilo sa jej dostať k nemu tak ako to urobil on jej, ale nezasiahol ju. „Ide ti to,“ usmial sa na ňu a vybral sa späť k ležovisku.
„Počkaj!“ zavolala rýchlo za ním. Kiba zastal otočiac sa znova k nej. „Naučíš ma to? Tú otočku,“ pozrela na neho nesmelo.
Kiba sa znova usmial. „Jasné, prečo nie.“ Podišiel k nej aby sa po ňom mohla nanovo zahnať. „Je to vlastne veľmi jednoduché. Stačí keď... .“
Skutočný príbeh
Komentuj
3 komenty k blogu
Napíš svoj komentár
Kedy bude ďalšia časť?