Každý jeden sa sťažuje na MHD. Ako sa rozpadávajú, ako to s nimi triaslo, aká je tam zima, akú mal vodič zlú náladu, ... Ale aby som bola objektívna dočítala som sa na blogu aj pekný príbeh, ktorý mi bol inšpiráciou a spustil moju reakciu.
Nepamätám si deň, dátum, udalosť, dôvod... Ale pamätám si miesto: rozpadajúci sa autobus, túžiaci čo i len po najmenšej oprave.
Odoberal sa kvíliacim vzlykotom zo stanice s hromadou pasažierou. Usadila som sa dozadu. Mám tam vyhliadnuté miestečko pri okne, z ktorého sa dá nenápadne pozorovať osadenstvo autobusu. Pokiaľ by som si sadla úplne dozadu, tak by som musela počúvať kydy deciek, ktorých zaujíma \\\"nový hit\\\" od Timbalanda, pričom ja osobne ho už mám opočúvaného (to len tak naokraj... a nepočúvam len Timbalanda muhaha) Navyše tam celkom dobre kúria, čo sa v zime zíde a v lete, naopak, si môžem pootvoriť okienko (teda ovšem, ak sa tam nachádza úchytka...).
Vždy sa snažím schúliť čo najviac, aby ma nebolo vidno a utajiť tým svoju identitu.
Už ako ľudia nastupujú spúšťa sa kontrolka predstavivosti v mojej hlave a ...
Nastupuje práve ten chalan, čo sa na mňa tak divne pozeral. Asi mi aj niečo povedal, ale som ho trocha odignorovala. Sadá si a ešte raz sa na mňa pozrie. Chcem sa skrčiť ešte viac, ale v tom nastupuje ďalší objekt.
Zničená ustarostená tvár s kopou tesco tašiek. Sadá si dopredu do štvorky. Za ňou sa nahrnie zopár detí, ktoré predbehli \\\"týpka\\\". Musela som sa smiať, keď nastupoval. Najprv som si myslela, že to je dedko s bluetooth slúchadlom . Po kúpe lístku sa postavil k dverám a chytil sa tyče. Taška s nápisom Mark&Spencer dopĺňala imidž podnikateľa v koženom saku a obleku. Ale aj tak mi trocha pripomínal dedka. Prvý dojem robí asi veľa.
Bývalý aj spolužiak v jednej osobe si vedie svoju terajšiu a usadí si ju vedľa seba.
A predsa len ešte okrem kopy inej ľudí (ktorú by som tu mohla spomenúť, aby som aspoň z časti dotvorila atmosféru autobusu, rozvážajúceho osoby natlačené ako sardinky s ich vlastnými príbehmi), videla nastupovať jednu osobu, doteraz nepoznanú. Chcel si prisadnúť? Dúfam, že nie.
Autobus sa zrazu predsa len nepohne. Na poslednú chvíľu dobieha vysoký chlapec s tmavými vlasmi. Aj mi trocha vadilo, že to stihol. Od čias jednej diskotéky ho pravideľne stretávam (nemyslite si, že som jedna osoba z diskofilov). Sklopí zrak, otočí sa, zrazu niekam odbehne, ... Ale keď sa pozrie sa na mňa, vždy vidím niečo v jeho očiach. Hanbí sa? Čo už..nevyskúša, nedozvie sa
A takto autobus putuje po rozpadávajúcej sa ceste a moja myseľ pláva v životných príbehoch cestujúcich. Vystupuje ustarostená tvár, prehýbajúca sa pod ťarchou ťašiek. \\\"isto musí ešte navariť, upratať, ... Na ďalšej zastávke vystúpi hŕba detí, tešiacich sa na piatočný večer, ako si ho užijú v záujme vlastného zdravia. Nevšimnem si vystúpiť podnikateľa, len sa vyparil z autobusu. Na jednej zo zastávok vystupujem s bývalým a jeho milou.
Pozdravíme sa, obzrem sa a zasa zbadám niečo v jeho očiach, ktoré na mňa hľadia z autobusu...
NEHORáZNE sa mi to nepáči, treba na tom pracovať, ale tak prvodielo sem zverejním... ale ide tu len o to, že v autobuse človek premýšľa asi až príliš. ale stále je to lepšie, ako keby sme mali chodiť pešo a rozmýšľať ešte viac ako príliš
Skutočný príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
1
tomice27
1. 3.marca 2009 14:56
Veľmi pekný článok, veľmi vydarený "prvý pokus", veľmi dobrá téma... rozmýšľam, aké by to bolo, keby som ja napísal článok o mojom cestovaní MHD radšej nie... nestojí mi za to písať o tých košických šrotoch...
Napíš svoj komentár