,,Ako každý rok´´. Usmiala sa nad touto myšlienkou a než dorazila k autu, na všetko zabudla. Veď je predsa čaká leto plné zážitkov, nových miest, ľudí a dobrodružstvo na ktoré nikdy nezabudne, v to pevne verila.
Keď dorazila domov, išla do sprchy, zbalila si posledné veci, kozmetiku, doklady, naposledy skontrolovala zoznam či má všetko, rozlúčila sa s rodinou a pobrala sa k dverám. Nasadla do auta a vydala sa na cestu za dobrodružstvom.
Cestou do hotela sa nemohla sa vinadívať na toto mesto, páčilo sa jej od prvej chvíle čo vystúpila z lietadla. Všetko tu bolo celkom iné ako doma na Slovensku. Veľké a krásne stavby, honosné vily, exotické stromy. Chvíľu jej trvalo kým si zvykla na to že to nie je sen ale realita, bola úplne nadchnutá tou krásou.
Pracovník hotela jej priniesol batožinu do izby a poprial jej príjemný pobyt.
Hneď na druhý deň ráno sa vybrala do mesta poobzerať si pamiatky a veľmy túžila vidieť vežu Clork Tower, no návrate už len tak leňošila na pláži.
Celé štyry týždne je pripadali ako keby bola niekde úplne inde, v inom svete. S jej sprievodcom, zahraničným študentom a ich skupinou prešli už dva Africké štáty, videly veľa zvierat ktoré nikdy pred tým nemala možnosť videť inde ako za mrežami v zoo. V mysli stále rozoberala čo videla a čo sa jej páčilo, musela uznať že zatiaľ sa jej najviac páčila púšť, hoci bola veľmy krásna, skrývala mnoho nebezpečenstiev a nástrah. Z myšlienok ju vytrhol zvuk , znelo to ako výstrel z pušky. Skúmavým pohľadom sa poobzerala okolo seba, no nič podozrivé nevidela. Spítala sa sprievodcu čo sa stalo, bála sa že sú to pytliaci ktorí lovia na nevinné zvieratá.
,,Nič sa nestalo´´- Oznámil jej stroho sprievodca, ,,nemusíme sa ničho báť, len sme dostali defekt´´.
,,Defekt´´? - Spýtala sa zvedavým tónom, s trochou obáv v hlase.
,,Je už skoro večer, a my sme na púšti´´ - Odmlčala sa a napokon nadšene dodala :,, To je úžasné, noc v púšti´´!
Ostatný zo skupiny turistov sa prekvapene pozreli, takúto reakciu rozhodne nečakali. Sprievodca spolu s jeho kolegom, turistom oznámily že hneď ráno sa vydajú na cestu.
Po ďalších týždňoch, keď sa už blížil koniec prázdnin, ju čakalo posledné mesto, ale viac ako na mesto sa tešila na jeden z najväčších dažďových pralesov na svete. Vie že to bude náročná a nebezpečná cesta, ale ona bola vždy ten typ človeka, ktorý rád pokúšal osud.
,,Spomienkam na ktoré sa nezabúda, vždy predchádza tažká cesta´´. Týmto pravidlom sa držala celý doterajší život a nemala v úmysle nedržať sa ho naďalej.
,,Máš strach´´? – Spýtal sa jej sprievodca. Nemohla si nevšimnúť jeho tón hlasu zaváňajúci sarkazmon.
,,Nie, pravdaže sa nebojím, nemám prečo´´.
,,Tak fajn, ideme´´. Odpovedal jej a začala sa brodiť pralesom.
Na konci ich niekoľko dňovej cesty, kedy museli prespávať vonku obklopenými nočnými zvieratami a v týchto chvíľach si musela priznať že má naozaj strach, ich výtala obrovská krajina, polia a lúky siahajúce až za horizont. Domáci obyvatelia pracujúci na svojich poliach a...most. Bol dlhý a v jeho strede stála hŕstka ľudí, najprv nechápala čo tam robia, no keď prišla bližšie pochopila. V tom ju niekto oslovil: ,,Hej kočka, ideš, si na rade´´! – Ani sa nenazdala keď zrazu ucítila že čiesi ruky sa jej dotýkajú, v prvej chvíli ho chcela upozrniť, ale ten chalan si robil svoju prácu. Zabezpečoval ju lanami a popruhmi aby sa jej nič nestalo, druhý chalan jej dával pokyny čo má robiť a ako sa má pri skoku správať. Kútikom oka zazrela jej sprievodcu ako sa na ňu smeje, uvedomila si že toto zrejme zariadil on.
,,Už je to tu´´! - Pomyslela si že ešte nikdy nemala takéto zmiešané pocity adrenlínu a strachu, nevedela ktorý z týchto pocitov prevyšuje.
Keď padala strmhlav z mosta, nič nevnímala , na nič nemyslela, ten pocit beztiaže a slobody ju úplne omámil. Akoby sa zastavil čas, cítila len ako vzduch obíma jej telo.
Doma ju všetci privítali s otvorenou náručou. Dokonca sa jej zdalo, že sa mame zaligotala slza v oku. Bola šťastná že je doma, ale mysľou jej prebehlo: ,,Ešte raz to chcem skúsiť´´!
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár