Ženy, hold, letia na mužov s vtákmi.

Účtovník je šablóna. Navyše, neveľmi lichotivá. Evokuje suchárskeho panica, ktorý aj pri výkrikoch zo sna cituje paragrafy zo zákona o dani z príjmov. Ako samozvaný bojovník proti škatuľkovaniu administratívnych pracovníkov sa pokúsim vyvrátiť obdobné mýty, ktoré o nás, kancelárskych krysách, kolujú medzi pospolitým ľudom. Azda mi k uskutočneniu mojich ušľachtilých zámerov poslúži historka priamo z nášho prirodzeného prostredia – z učtárne.

Aby bolo toto epické rozprávanie patrične atmosférické, začnem krátkou expozíciou: ovzdušie kancelárie je nasiaknuté potom a vôňou čerstvo vytlačených výdavkových pokladničných dokladov, švárni mládenci sa hrbia nad na stohmi faktúr a usilovne, sťaby ďatle, klopkajú do klávesnice. Ich pohľady, hoc zmorené únavou, sú plné slastného zadosťučinenia z dobre vykonanej práce. Ich tváre, ošľahané vetrom z klimatizácie a ožiarené svetlami monitorov, lemuje spokojný úsmev. Police nad ich hlavami sa prehýbajú pod váhou šanónov a vrstvami prachu – výsledkami ich namáhavej, no statočnej roboty. Lopotiť sa voľakde ta, na poli, sa nezdá byť namáhavejšie. Lež vyjadrenie ocenenia, či povzbudenia, zopár vrúcnych slov pôsobí ako balzam na dušu. A vôbec nevadí, že ich vyslovil papagáj...

Áno, v našom ofise možno nájsť okrem skartovača aj výrečného operenca. A to vôbec nie je suchárske! Naopak. Táraj, ako ho familiárne oslovujeme, sa stal nepostrádateľným členom našej administratívnej úderky. Berieme ho na divoké podnikové žúry a balíme naň baby. Ženy, hold, letia na mužov s vtákmi. Predovšetkým mladé vnadnaté mamičky sa Táraja (a mňa, pochopiteľne) nevedia nabažiť a tak, z času na čas, zavítajú i do nášho kanclu pozdraviť ho. A keďže materská sa dnes nenosí, svoje ratolesti si berú so sebou ako príručnú batožinu, kamkoľvek sa pohnú. A tak sa raz, v modelovej situácií, stretli vo vzájomnej konfrontácii dve dimenzie používania jazyka: vták s pestrou slovnou zásobou a ľudské mláďa, ktorého slovník zatiaľ pozostáva z niekoľkých jedno- až dvojslabičných slov. Očarený prekypujúcim výstrihom mladej mamičky, dychtivo vysvetľujúc základy podvojného účtovníctva spočiatku ignorujem dialóg, ktorý sa rozpúta.

Dieťa: „Ftá-ča.“ (prehodí veselo a šklbe perie)
Vták: „Ej, kurva!“
Dieťa: „Pá-pá, ftá-ča.“ (smeje sa a poťahá ho za nohu)
Vták: „Pál do piče!“

Vtedy už pobúrená mamička zaúradovala, schytila svojho potomka a morálno-káravým monológom prehlušovala Tárajovo jazykové okienko. Vraj mám slovník a drevorubač! A pri tom som nevypustil z úst čo i len jedinú nadávku. V situáciách, keď moje vyjadrenia nemajú výpovednú hodnotu (kvôli prsiam) a nehovoria za mňa ani moje činy (no hádajte prečo), prehovorí za mňa papagáj. A to takým írečitým spôsobom, že to na mňa vrhá zlé svetlo. Tabuizovaná lexika je pred deťmi do troch rokov ešte viac tabu. Veselé to však nepopierateľne bolo! Perla však prišla až v úplnom závere, kedy mamička opúšťala môj biotop a vraví svojmu mláďaťu: „Povedz pápá, vtáčikovi.“

Dieťa: „Do pi-če!“

A bolo to. Vtipnejšie by bolo, hádam, iba to, keby budúci rok pozvali Nemeša na ples v opere. Od smiechu som si privrel prsty v zošívačke.

A takto sa, drahí priatelia, zabávajú účtovníci!

P.S. Filozofická otázka: Je lepšie robiť to, čo nechcem, ale viem to alebo robiť to, čo chcem, hoci to robiť neviem?

 Blog

35 0 0 0 0

Komentuj

14 komentov k blogu