Tento krát bolo horúce leto. Čas obeda. Sadli sme si do BMW. Peto na svojom Hard Disku nalistoval skladbu Divka Odjezdu od Filipa Topola. Počul som ju vtedy prvý krát. Pustil to tak naplno ako to len išlo. Len čo sa rozoznel ten úžasný temperamentný a nostaligický klavír mal som brutálne zimomriavky. Uplne ma to paralizovalo. Iba som tak nehybne sedel a vstrebával tú atmosferu. Peto šoferoval rýchlo a temperamentne. Až nebezpečne. Išli sme cez políčka uprostred nekonečnej zelene po uzučkej ceste na ktorú vedla seba nevošli ani dve autá. Do väčšiny zákrut nebolo absolutne vidieť. Pamätám si ako nám raz vybehol traktor s vlečkou a bolo to o hubu... Všade okolo boli rastry stromov ako labyrinty. Niektoré dlhé aj 300m... Obloha bola jasne modrá. Možno sa tam našlo pár krásnych a nadýchaných bielych oblakov. A žlté teplé letné južanské slnko. Iba som to všetko vstrebával a pozeral ako si Peto užíva nebezpečne rýchlu a prudkú jazdu s úžasnou a hlasnou hudbou a ja som si to užíval rovnako tak, ak nie aj viac.
Až sme vyšli na cestu so semaforom. Pravouhlá zákruta na hlavnú. Len čo blikla zelená Peto zošliapol plyn maximálne na zem. Ručička spotreby sa vyhupla na maximum... Ale skôr si myslím že auto nebolo schopné viac ani ukázať... Asi 30l a otáčky tiež na maximum. Z 1 radil do 3. Vlastne na hlavnej ceste okolo nás jazdila vždy hromada porsche a občas aj nejake lamborghini. Absolutne nešlo o nejaku snobskú záležitosť. Ľudia si tam išli proste užívať a bolo to na nich v tých kabrioletoch vidieť. A tá krásna dizajnu a techniky... Pre nás to končilo vždy prudkou ručnou v cieli a obedom, alebo večerou...
Bol mi zo všetkých tých desiatok typov rôznych ľudí čo som tam za tie roky spoznal najbližší. Asi je to o tej zhodnej senzibilite, temperamente, cítení. Proste som mal pocit že sme na tej istej vlne a všetci ostatní sú niekde natolko inde že nám nemôžu uplne rozumieť. Ani nerozumeli. Ale boli sme na to zvyknutí.
Dnes ráno pri vstávaní sa dozviem že je mrtvy. Že ho dnes pitvajú na nejakom stole v krajskom meste. Ako nejake prasa, hovorím si. Nie že by prasa bolo čímsi menej než človek ale pri prasati sme na to akosi ("abstrakte") zvyknutý. Ale že pitvú niekoho koho tvár a úsmev máte pred očami. Kto vám ešte pred zhruba 3 týždnami písal ako sa máte. To vás fakt zarazí.
Tak čo krestania? Kde je tá vaša úžasná logika? Ako sme každý jedinečné bytosti ktoré sa nenarodili nadarmo a s ktorými má boh svoj ciel? To je ten jedinečný boží ciel? Zomrieť zhruba v 47 rokoch na infarkt a nechať po sebe zhruba 16 ročnú dceru s matkou? To je tým božím cielom utrpenie pre jeho dceru a manželku? Pretože jediné o čom nepochybujem je že teraz skutočne trpia.
Keď potreboval opraviť veci okolo elektroniky v aute manželky alebo zapojiť pohybový senzor na osvetlenie v domácnosti. Vždy som zobral techniku a urobil som mu to hneď. Nikdy som za to nič nechcel. Dnes som za to obzvlášť rád. Od najlepších známych nikdy nič nechcem. Aj keď ma otravujú s hlúpostami ktoré by som takmer sebe nerobil. Im to proste spravím a nikdy nič nechcem.
Mal posledné 2 roky akúsi krízu. Viac pil a raz keď sme spolu sedeli mi hovoril "tak a tu, som vyrastal" zrazu sa zarazil a všimol som si že je mu na moment do plaču. Poznám to ale nevedel som ako reagovať keď to vidím na niekom druhom...
Život nemá žiaden úvod, jadro, ani záver. Linearny priebeh... Vo veciach ktoré sa dejú nie je žiadna hlbšia logika. Programujeme si ju tam sami, zdôvodnujeme, ospravedlnujeme. "Malo to tak byť." Ale robíme to len z dôvodu aby sme sa cítili lepšie. Aby sme z toho "nezošaleli". Človek potrebuje v niečo veriť.
Koho by pred 4 rokmi keď sme sa prvý krát videli napadlo že jemu toho času zostáva už tak strašne málo.
Dnes som si preto naplno pustil Filipa Topola Dívku odjezdu.
"A až tady nebudeš budu se vracet k těm tónům"
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár