Na porazenie bolo keď som to za celú dobu vyhradeného času na hranie s hračkami nestihol...
Potom som sa musel od detí a vychovávatelky trochu odkloniť a hračku nenápadne nalomiť tak aby sa vážnejšie nepoškodila. Kedže šroubovák som do škôlky nosiť nemohol... Dodnes si pamätám tú bolesť zacviknutých prstov v umelej hmote hračky... Keď sa z celej sily snažíte vylomiť motor a neviete či sa vám ho podarí vybrať alebo sa poláme celá hračka... Stresy... Niektoré deti boli zlé. Všimli si že hračka ledva drží po kope a bonzovali... Boli to moje prvé stresy na infarkt...
Bral som si potom motorčeky domov kde som sa s nimi hral a keď ma omrzeli tak som ich rozoberal. Dnu boli úžasné medené droty. Mali krásne modrú, zelenú alebo medenú lesklú farbu.
Ešte som mal rád maličké dlaždičky z fasády ktoré opadávali... Niektoré deti ich zámerne dávali dole. Tie som zbieral tiež. Ale nikdy som nebol "ten zlý" čo by ich odlupoval. Nedovolil by som si to. Zbieral som tie popadané a rôzne som ich vykšeftovával s detmi čo ich dávali dole... Mali velkosť kláves na klávesnici...
Sestru udivovalo že keď nejake dieta potrebovalo rozmeniť drobné vždy som bol ziskový... Akýsi úrok za službu. Možno keby moja mentalita zastala v tej dobe bol by som dnes klasický "kšeftár".
Aby to nevyzeralo že som nejaky psychopat. Tiež som vela krát zachranoval trápené slimáky a iné drobné zvieratká pred "zlými" detmi... Infiltroval som nenápadne skupinu. Trápeného zvieratka som sa zmocnil a potom som utekal ako som len vládal aby ma žiadne z detí nechytil a zvieratko som dostal do bezpečia. Dal som ho niekde daleko cez plot kde deti nemohli. Raz som ho podal vychovávatelke ktorá videla o čo sa snažím a o zvieratko sa už dalej postarala.
Mal som rád atmosféru keď už väčšina detí bola preč. Rodičia ma vyzdvyhovali medzi poslednými. Pamätám si tie interiery, koberce a hračky. Umelé žlté osvetlenie. Depresívnu jeseň keď sa skoro stmievalo. Aj tú úzkosť čo na mna občas dopadala. Ale keď som sa do toho zabral tak som staval velké pevnosti z kociek a nevedel som sa od toho odtrhnúť.
Ako aj dnes, miloval som leto. Raz som prehovoril deti na dvore že hladáme "stratené lízatko". Naša skupina hladačov sa rozrastala. Začali hladať v hline. Hladať v tráve. Hladať vo vláčiku a okolo neho. Povedal som im aby sa pozreli do spráchnivelého dreveného pníku že tam môže byť. Všetky deti začali dlabať. Potom sa ma nejake opýtalo. "Ale skutočne tam môže byť alebo je to už len hra?" Hladali uplne všade aj na miestach kde nemohlo nikdy žiadne lízatko byť.
Keď sme zostali medzi poslednými na dvore v lete tak som nám s kamarátom vytvoril iluziu že cestujeme v čase a priechod vlakom na dvore je bránou do inéj dimenzie. Pamätám si ako nás to oboch nadchlo.
Raz sme si mali zobrať do škôlky naše oblúbené hračky. Pre mna to bola plyšová mačka. Pamätám si ako som si ju zobral na postel keď sme mali poobede späť. Len čo sa vzdialila vychovávatelka prišiel ku mne nejaky chlapec a začla po nej z celej sily skákať. Pamätám si môj pocit bezmocnosti a zranenia a jeho radosť že môže niekomu ublížiť. Ktorá ho uplne rozžiarila.
A to milé dievča z vedlajšej postele... Čo natahovalo ruku a držalo ma za palec na nohe. Priznávam, bolo na tom niečo vzrušujúce...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
sajzousko
17. 8.augusta 2022 23:26
Aj my sme sa hrávali s motorčekmi ktoré sme nakoniec tiež rozobrali keď nás omrzeli a skúšali baterky jazykom
Napíš svoj komentár