Tak som rozžhavil lampu projektoru a zapol audiosystém. Ozývalo sa z neho pri zapínaní tiché cvakanie relátok spínaných pomocou kaskádne zapojených mikropočítačov, ktoré dozerajú na riadenie všetkých zložitých obvodov vo vnútri. 12 rokov času a peniaze v hodnote nového drahého auta...
Pustil som jej moju oblúbenú časť dokumentu Baraka (1992).
India. Dva osly v záprahoch tlačiace za sebou do kopca tažký náklad. Z celej sily kopytami zaberajú, kopitá sa im šmýkajú po hladkom asfalte. Krčovito a ledva sa hýbu vpred. Na vrchu nákladu sedí človek, ako vodca.
Už po pár sekundách do záberu začal hrať Dead can Dance - DCD The Serpent's Egg - The Host of Seraphim (1988). Asi najlepšia vec od úžasného vydavatelstva 4AD... Dokonalá skladba.
Pokračovali zábery ako sa ženy a deti prehrabujú haldami odpadu a hladajú niečo vhodné k jedu. V haldách odpadu sa prechádza rôzny dobytok, psy, vtáky.
V dalšom zábere je kamera statická. V zábere sú 2 postavy, je to pár, ležiaci na špinavej asfaltovej ceste, pod stlpom mostu vo velkomeste. Všetok beton je špinavý, posprejovaný, oblepený zliezajúcimi papiermi s reklamami. Všetko okolo je v pohybe, až na tieto dve osoby a špinavý beton. Je to presne ten bordel charakteristický pre 90s. Podobne ako vo filme 12 opíc...
Rozplývame sa nad tým aký to na nás robí intenzívny dojem a ako sa do toho dokážeme ponoriť. Máme zimomriavky. Je to náš mentálny orgazmus.
V klude domova, na plátne, velkom audiu, s redbullom v ruke a dalšími vecami... Občas sa hanbím. Sme len posraní alibistickí sobci. Možno aspoň, patríme medzi tých niekolko čo si to dokážu uvedomiť.
Oceňujem zmienku o 4AD. Čo sa týka obáv z toho, či budú čitatelia poznať, alebo nepoznať umelcov, miesta, filmy a iné názvy diel, týmto sa trápiť nemusíš.
Našťastie žijeme v informačne vyspelej dobe a odpovede sú dosiahnuteľné na jedno kliknutie, takže kto chce, dozvie sa čokoľvek. V tomto ohľade teda nemusíš mať taký pocit neistoty. Vidím v tom dokonca pridanú hodnotu, keďže môžeš mnohých čitateľov kultúrne obohatiť a prispieť k rozširovaniu ich obzorov. Veľké plus.
Z predchádzajúcich blogov sa javíš ako tvorca, ktorý má zmysel pre opis atmosféry a áno, ako si sám poznamenal, niekedy tá vernosť informácií obmedzuje fantáziu natoľko, že sa na úkor faktickosti uskromníš na načrtnutie atmosféry v príbehu len skratkovito. Why though?
Pokojne zostaň otvorený popisu atmosfér, prehoď pomer medzi faktografickými udalosťami a impresiou z prostredia a prípadne prelínaj jedno s druhým, čím atmosféru ešte umocníš
Pocity previnenia môžeš takisto vypustiť, niet dôvodu ostýchať sa či zrážať svoj individualizmus nadol. Smelo do toho
@abstraktdepres Súhlasím, bola to súčasť mojich stredoškolských playlistov. Na Discogs dokonca môžeš nájsť aj menej známe vydania k rozličným albumom a neraz za veľmi prijateľné ceny.
Aj ja ďakujem. Myslím si, že sa z toho v priamom prenose vyvíja veľmi svojský a originálny štýl, v ktorom sa možno až postmodernisticky bude čoskoro viac a viac stretávať fikcia s poetizovanou poviedkou
Roleta je špeciálny inkognito mód, ktorým skryješ obsah obrazovky pred samým sebou, alebo inou osobou v tvojej izbe (napr. mama). Roletu odroluješ tak, že na ňu klikneš.
Našťastie žijeme v informačne vyspelej dobe a odpovede sú dosiahnuteľné na jedno kliknutie, takže kto chce, dozvie sa čokoľvek. V tomto ohľade teda nemusíš mať taký pocit neistoty. Vidím v tom dokonca pridanú hodnotu, keďže môžeš mnohých čitateľov kultúrne obohatiť a prispieť k rozširovaniu ich obzorov. Veľké plus.
Z predchádzajúcich blogov sa javíš ako tvorca, ktorý má zmysel pre opis atmosféry a áno, ako si sám poznamenal, niekedy tá vernosť informácií obmedzuje fantáziu natoľko, že sa na úkor faktickosti uskromníš na načrtnutie atmosféry v príbehu len skratkovito. Why though?
Pokojne zostaň otvorený popisu atmosfér, prehoď pomer medzi faktografickými udalosťami a impresiou z prostredia a prípadne prelínaj jedno s druhým, čím atmosféru ešte umocníš
Pocity previnenia môžeš takisto vypustiť, niet dôvodu ostýchať sa či zrážať svoj individualizmus nadol. Smelo do toho