Konečne, keď skončila škola, bolo to myslím okolo štvrtej poobede, som išla na autobusovú zástavku počkať Mony. Prvý autobus mi išiel 16:06, ale to som nestíhala, tak som išla na ten 16:16. Aj tak som mala čas. Na stanicu som prišla pred pol. Chvíľku som počkala a už som videla ako Mony kráča ku mne. Zvítali sme sa a šli sme naproti Baji. Mali sme sa stretnúť na Mariánskom námestí, lenže, ako vždy meškala. Tak sme jej išli oproti. Konečne sme sa dostali na štadión. Ako vždy sme sedeli na severe pri fanklube. To je to najlepšie miesto, pretože sa tam najviac prežíva celý zápas. Boli sme nadšené, stále sme sa smiali, kričali a skákali. Aj keď sme nakoniec prehrali. Bol to jeden z mojich najlepších a zároveň najhorších dní.
Po zápase sme išli do centra. Stále sme šaleli, smiali sa a bolo to fajn. Nezáležalo nám na tom, čo si iný myslia. Nikdy by nás nenapadlo, že v priebehu pár minút sa to môže skončiť. Zrazu našu zábavu prerušilo zvonenie mobilu. Mony to zdvihla cela veselá, no potom zastala a zmeravela. Vyzerala akoby videla smrť. Nechápala som. „Čo sa stalo? “ pýtala som sa, ale neodpovedala. Zložia telefón a bez slova si sadla na najbližšiu lavičku. Nič. Žiadne emócie, slová, jednoducho nič.
Prešiel po mne mráz. Vedela som, že to nie je nič dobré. Zatajila som dych, sadla si vedľa nej a položila ruku na jej plece. Čakala som potichu, bez pohybu. Konečne prehovorila: „Jarko zomrel.“ A začala plakať. Zastala som. Hľadela som do prázdna, bez pohybu, bez sĺz a bez slov. Rozmýšľala som nad tým, či to nie je zveličená klebeta. Veď to nemôže byť pravda, to nemôže byť on.
Celú cestu autobusom sme s Mony sedeli ticho vedľa seba s pohľadom von oknom. Mysleli sme stále na neho, na nášho malého Jaríka, na jeho rodinu a neustále sme si hovorili: „To určite nie je pravda. Niekto sa pomýlil...“ .
Myslím, že to bolo vo štvrtok alebo piatok toho týždňa, čo bol pohreb. Dovtedy každý večer, čo som zaspávala, som sa modlila aby to bol iba sen.
Prišiel pohreb. Rodina, kamaráti a všetci plakali. Len ja nie. A vtom prišla tá chvíľa. Ísť dnu, naposledy sa na neho pozrieť. Nechcela som, ale vedela som, že ak to neurobím budem to ľutovať. To bol zlom, kedy sa na mňa dovalili všetky emócie. Odvtedy som každý večer plakala a modlila sa za jeho dušičku.
Verím v to, že ak je, kde je určite sa už má lepšie. A mnohí si po tom uvedomili, čo pre nás znamenal. Je len škoda, že si uvedomíme hodnoty, až keď ich stratíme. Ja som si tiež uvedomila moje najväčšie hodnoty až po tejto udalosti. A je ich dosť. Preto, je mojou najväčšou hodnotou života práve život. Ten mi ich ponúka všetky naraz a smrť mi ich všetky berie.
Skutočný príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
1
penxi
24. 10.októbra 2009 20:01
tá posledná veta... tá povedala všetko...
Napíš svoj komentár