Stačilo len natiahnuť ruku a povedať; „Boba, nechcem, aby si šla.“
Ale nemal dôvod, aby ho niečo také napadlo.
Sem tam som sa zamyslela nad tým, či niekomu chýbam. Tak naozaj.
Či sa niekto dlho do noci prevracia v posteli, myslí na to všetko, čo sme spolu zažili, potom si pustí skladby, ktoré ma ešte viac pripomenú a unavený plačom zaspí.
Či niekto cíti to hrozné zvieranie hrude, tú bezmocnosť, neschopnosť zmeniť situáciu. Či si niekto zakazuje na mňa myslieť, len preto, že neverí, že zvládne pomyslenie, že ma už možno nikdy neuvidí.
Asi nie.
Prečo musím stále kráčať v kruhu?
Môžem ležať na lúku a cítiť ako ma na chrbte tlačia kamienky, môžem kráčať v piatok v noci po hlavnom meste, môžem byť kdekoľvek a kedykoľvek, aj tak skončím v tých istých vyšúchaných koľajoch.
Je to nejaká magnetická sila, čo ma do nich ťahá?
Sila zvyku?
Kto by si chcel zvyknúť na také niečo..
Môžem si odseknúť ruky, nohy, aj tak sa dokotúľam zase naspäť, akoby už naozaj nebolo úniku.
Mizéria.
Parfaitement malade..
„Hodila sa na trávu tvárou dole. Ja už nechcem žiť, povedala. Nevstanem, nechajte ma tu. On ju prekročil. Chcela splynúť s hlinou, na prach sa obrátiť a necítiť. Zdvihnite ju niekto. Vstávaj, prikázal jej hlas. Všetko ju ťahalo dole.. Vstala. Ale len preto, aby skočila do vody.“
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár