Keď už som začala fyzikálnou paralelou, opýtam sa takúto rečnícku otázku.
Kto z vás už videl gravitáciu ?
Pravdepodobne nikto a tím z vás, ktorí áno, odporúčam buď nemixovať alebo dramaticky znížiť dávky.
Ale (skoro) všetci aj tak veríme, že existuje.
Jasné, máme o tom aj pár dôkazov (ja sa do fyziky fakt moc nerozumiem..) o tom, že sa telesá navzájom priťahujú.
(Ako že moja ruka priťahuje ten pohár s teqillou a on priťahuje moju ruku, napríklad, to poznám.)
Snažím sa nájsť vhodné slová a nejde mi to najľahšie, lebo kofeín už prestáva účinkovať a okrem toho nechcem, aby to znelo ako z lacnej motivačnej knihy písanej na kolene, ktorá sa zo dňa na deň stane bestsellerom.
Tak teda.
Za predpokladu, že nie som mimozemšťan, ani žiadna čarodejnica (s týmto životným sklamaním som sa už zmierila, musí mi stačiť jasnovidectvo) ani nijako inak nadpozemsky výnimočná osoba a teda z toho môžem vyvodiť, že to,
čo sa deje so mnou, sa pravdepodobne deje/môže diať aj so všetkými ostatnými.
Moje želania sa plnia.
Ňéééééé! Nevypínajte tento blog! Ešte to bude vtipné, sľubujem.
Jasné, aj ja som videla film The secret (knihu sa mi fakt nechcelo čítať..) a riadila som sa všetkými tými pravidlami, no .. asi týždeň?
A nevyhrala som milión, ani za mnou neprišiel Gaspard Ulliel s prsteňom.
Ale v poslednom časovom období (ktorého rozpätie neviem charakterizovať inak ako "dlho") mi tie dôkazy išli doslova oči vyklať.
Neviem presne, kedy u mňa nastala tá zmena.
Pri hlbšom zamyslení sa, si dovolím predpokladať, že keď som našla zmysel života a cieľ, ku ktorému každý deň smerujem (k Bobinmu sladkému životu vo Francúzsku).
Preskočím teraz trochu inde, snáď to bude zrozumiteľné, lebo v súkromí som zvyknutá na inú terminológiu, ale trošičku sa zaoberiem činnosťou, ktorú môžeme pracovne označiť ako daydreaming.
Chápete, nudne, monotónne si kráčate, nemáte problém, ktorý by bolo treba riešiť (ktorý by sa vám chcelo riešiť) a tak necháte svoje myšlienky voľne plynúť a predstavujete si rôzne príjemné situácie.
U mňa sa to zvyčajne (týka z 80% chlapov a 15% toho, čo by som si kúpila) delí na dve skupiny. (Keď sme pri tých chlapoch.)
Nie, napadol ma lepší príklad, to kráčanie nechajme akože som vám to chcela iba priblížiť, čo tým myslím.
Mám 16 rokov, ide byť v našom meste nejaká mega obrovská tancovačka, kam sa chystá aj Pán (momentálne) Vyvolený (ďalej PV) a ja už sa celý týždeň strašne teším a neviem sa dočkať piatku.
Môžem si predstaviť dve verzie..
A) bezpečnejšiu, že tam stretnem (nového) úžasného muža, s ktorým sa do seba zamilujeme a bude to ako vo filme s Lindsay Lohanovou
-tak si ho nejako opíšem, že svetlá pleť, modré oči, čierne kučeravé vlasy, dám mu eno, nejaké megazaujímavé trávenie času mu vymyslím a už to jede
nebezpečnejšiu, že tam stretnem svojho PV a on sa do mňa (konečne) zamiluje a budeme žiť šťastne až do smrti
V prípade neuskutočnenia sa možnosti A: sa nič také hrozné nedeje, nebudem predsa oplakávať
nereálneho chlopa..
V prípade neuskutočnenia sa možnosti B: budem sklamaná, lebo som dúfala a premárnila ďalšiu príležitosť dokázať mu, že ja som tá pravá žena Ž pre neho a takto ma nikdy nebude chcieť a život je hrozný.
Ak nemám chuť masochizovať, vyberiem si možnosť A) a pokojne sa nechám unášať do ríše snov s imaginárnym Viktorom..
Ak je väzba k PV dostatočne silná, risknem masochizáciu, ale počas celého daydreamingu si opakujem, že si to iba vymýšľam, že sa to aj tak nikdy nestane a p., pretože keby som tomu uverila, sklamanie by bolo väčšie.
Výsledok? Verzia A) sa sa stane realitou, verzia nie.
Nie je to samozrejme až takéto jednoduché, ale ja som prišla zatiaľ iba na dva zákony, ktoré tu platia.
1.) musíš veriť, ale ozajstne, musíš byť o tom na 100 (miliónov tisíc)% presvedčený/á, proste už je to hotový fakt, stane sa to a bodka, nech si hovorí kto chce, čo chce
2.) trpezlivosť. Keďže daydreaming je vlastne snívanie, a ako my, čítajúci Freuda vieme, že sny nepoznajú pojem časovosti (kniha Výklad snov, kapitola o snovej práci), tieto vaše "dreamy" sa vyplnia vtedy, keď sa im bude chcieť, nie vtedy, keď chcete vy. (Čo zozačiatku situáciu značne komplikuje, ale keď si zvyknete, je to už v pohode.)
Ono, to všetko by mohla byť kľudne iba náhoda.. ale mňa prekvapením plieskajú najviac tie detaily.
Prejdem ku konkrétnym príkladom z môjho života. (A to si vážte, lebo sú to veci faktys dosť osobné.)
(Kde začať? Je toho toľko..)
Pred dvoma rokmi, počas leta, po ktorom som odchádzala na tri mesiace do Francúzska, som si tak vešala prádlo, čo je činnosť ideálna na DD.
A tak som si predstavila, ako tam už budem, budem si sedieť vonku na lavičke sama a prihovorí sa mi nejaký spolužiak a .. (okej, okej, som naivná romantická hus, ale tak pre mňa je láska najviac, no čo
Dokonca som si predstavovala naše konverzácie, keďže moja franina ešte pokulhávala, všetko v angličtine.
MOžno v tom období práve, ale ja mám pocit že to bolo kúštik skôr som si tiež kráčala (! máme to tu!) dole kopcom od nášho domu a vymyslela som si imaginárneho Eda.
(Zase si nemyslite, že som dáky psychouš, ono je to vždy len na zabitie toho času, pokiaľ dade prídem, väčšinou na tieto miniDD hneď zabudnem..) No na tento som si spomenula.
Kto aspoň trochu pozná moju životnú storku, chápe prečo.
(Ešte podotknem, že tieto DD boli neškodné a preto som ich rovno nepopierala, práve naopak, ešte viac som sa do toho rozptýlenia vžila.)
Nakoniec som tam mala chlapa. Volal sa Edgard (áno, a volali ho Edo) a bavili sme sa.. no po anglicky (hoci so všetkými ostatnými som sa rozprávala po francúzsky). Náhoda?
(Teraz idem vážne s kožou na trh, ale vedci potrebujú dôkazy!)
Mali na strednej (chodila som na osemročný gympel) jedného spolužiaka. On bol tak objektívne pekný, mal vždy kopec báb, bol hrozne milý a tak, keď som bola menšia, tak som sa s ním ani rozprávať nemohla, ako som sa hanbila a na striedačku som bola z neho pobláznená (keď bol ku mne milý) a myslela som si, že ho neznášam (keď sa mi zdalo, že správal ako namyslený..no, keď si ma nevšímal).
Nikdy som si nedovolila dúfať, že by sme niekedy v živote mohli niečo spolu mať, ja som nebola jeho typ (eh a vtedy málokoho ale občas som si tak predstavovala, že keď budeme mať maturitnú rozlúčku (čo bola pre mňa vtedy ďaleká budúcnosť a predstavovala som si, že potom ho už nikdy v živote nestretnem), tak mu poviem, že sa mi páčil tie roky a dám mu pusu (na ústa!!!! ...ale uvedomte si, že som bola malá .
Už som to v jednom blogu spomenula raz, bolo to v máji..
Bol to jednoznačne jeden z dní, kedy som sa cítila najšťastnejšia v živote, mojich 15 minút slávy.. Samozrejme, nie len kvôli nemu.
Jasné, že som vyrástla, začala mať problémy s inými mužmi, tuto s chlapcom som sa už nehanbila rozprávať, čakala ma maturita a ozveny a niečo také, o čom som snívala ako malá, by ma urobiť v živote nenapadlo.
Lenže..
..lenže jeho to napadlo.
(Asi sory DOmčik, ak sa ti to bude zle čítať..)
A posral to vtedy dosť celé, lebo vypustil Krakena a mne pripravil veľmi ťažké mesiace, pričom celé tie roky som si nikdy nedovolila sa na neho naozajstne namotať, ale to úplne odbieham. (Len som to chcela vyznať a nebola príležitosť a samostatný blog kvôli nemu (už) písať nebudem, lebo tieto veci sú už ďaleko v minulosti.
Podstatná vec je, že v ten večer sme sa naozaj bozkávali a bolo to prvý krát a nebolo to hociktorý raz v meste alebo hocktorý iný piatok, keď sme sa stretli v tom klube a pili sme spolu.
Nie, bolo to práve v ten deň, ktorý som si pred rokmi vyvolila.
A aj to som mu v záchvate smiechu povedala, že sa mi ako malej páčil, ale to som si uvedomila až teraz, ako to píšem.
Náhoda??
Uvádzam tretí príklad, za ktorý dostávam facku od Anetky, že nie som skromná, ale na doplnenie dokumentácie ho treba.
Ja som si vždy o sebe myslela, že ako ok, ako človek nie som zlá, osobnosť sa dá, som celkom zaujímavý človek, ale čo sa týka vonkajšej schránky...
Zo začiatku a v strede puberty som mala sebavedomie na bode mrazu. Dokonca absolútnej nuly, pokračujúc vo fyzikálnych prirovnaniach.
Možno to bude niekomu pripadať smiešne alebo trápne, ale ono je to v skutočnosti dosť smutné, keď sa na svoje vtedajšie ja pozriem ako psychologička na 12-16 ročné dievča. (Ten vek je fakt len informatívny.)
Ale niekedy som DD (daydreamovala) o tom, že sa raz ráno zobudím a proste budem pekná.
Nie, že budem ako po dákej plastike alebo čo, iba proste, že všetky tie moje chyby už tam nebudú. (Ak dovolíte, nebudem ich menovať
Už to dávno nerobím, mala som iné starosti a iné námety k DD a na túto starú záležitosť by som raz možno bola zabudla.
A bolo to deň po mojich devätnástych narodeninách (čiže nedávno), kedy som ráno vstala z postele a chcela ísť dole si spraviť kávu, ale ma niečo zaujalo.
To niečo bol konkrétne môj odraz vo veľkom zrkadle pri schodoch.
Bola som strapatá, nenamaľovaná a v pyžame, ale aj tak som si pripadala strašne strašne pekná. Taká, no neviem, pekná proste. A bol to skvelý pocit.
A aj všetko hejt sveta, že som namyslená hlúpa hus, mi za to stojí, pretože nikdy som sa nemala tak rada, ako v tej chvíli. Jasné, že som určite zázrakom v noci neopeknela, ani nič podobné, iba som sa začala vnímať inými očami. Čo sa tiež nestalo cez noc.
Ale v to ráno som si to uvedomila a keď som si spomenula na staré DD, asi najnesplniteľnejšie zo všetkých, bolo mi jasné, že je to jasné.
MOje sny týkajúce sa Francúzska snáď ani nebudem spomínať, lebo to od začiatku idem na istotu.
Aj keď to, že to momentálne píšem v plážovom meste, kam občas cez leto chodí aj Audrey Tauteau (Amélie Poulain) je tiež pre mňa splnené želanie.
Môže to vyznieť banálne, však normálka, agentúra zohnala robotu, kúpila som si lístok a šla som.
Ale jednak mi doma nikto neveril, že pôjdem v lete robiť do Francúzska a vybavila som si to celé sama, pričom doteraz za mňa všetko vybavovala mamička, je to pokrok. (Už by sa patrilo, som už stará koza skoro dvadsaťročná
A tých mojich dôkazov je oveľa viac. Ani si všetky nepamätám, ani som na všetky neprišla, ale už som si povedala, že si to budem písať. Tak spravím ďalší blog, možno o rok, z Paríža.
Mohla by som byť dokonale šťastná, keď to teda takto (u mňa) funguje.
Veď ja aj som , občasný problém je ten, že nechcem tie správne veci. Že neviem, čo je pre mňa dobré. A že niekedy sa staré želania splnia vo veľmi nevhodnom čase. (Viď príklad numero duo.)
A tak (sa snažím) si dávať pozor na to, čo si želám, lebo to ma na fyzike nikto nenaučil.
(Haha, iba mne to pripomína reportáž Petera Griffina; Proč mi skřípou kolečka?, tento záver??)
Pekný zvyšok prázdnin!
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár
2 ... The Secret&The Power really worked!!!