Také tie malé radosti..

Milujem hlavnú stanicu v Bratislave.
Milujem to nekonečné množstvo ľudí, ktorí vás môžu okradnúť alebo sa do vás zaľúbiť.
Milujem ten pocit, keď za sebou ťahám kufrisko, hoci som celá červená a spotená.

Milujem to, lebo viem, že raz budem nasadať nie na rýchlik Bratislava-Košice, ale Bratislava-Praha, a odtiaľ rovno na letisko.
A z letiska do sna.
Ktorý sa už v tej chvíli bude premieňať na môj sladký život.

Dnes to bolo ešte čarovnejšie.
Od rána prekrásne svietilo slnko, vo vzduchu bolo cítiť jar.
Príjemná zmena po tých nekonečných zahmlených a upršaných dňoch. Dokonca mám pocit, že jar mám najradšej. (Ale je pravda, že to isté si myslím pri každom novom ročnom období, čo prichádza, takže to nemôžem povedať celkom objektívne.

Aj keď som zase mierne prispala, (Ó, áno, cirkadiál si zase dodrbkávam vstávaním o druhej a následnou „rannou kávičkou“ ktorá mi zabezpečí čerstvosť až tak približne do štvrtej rána, čo spôsobuje malé problémy, najmä keď na druhý deň máte budík na ôsmu.)
ako zázrakom som všetko stíhala.
Poznáte tie krásne dni, keď sa vám všetko darí, všetci sú milučkí, každý sa na vás usmieva a vďaka vitamínu D máte pocit, akoby sa svet zrazu zmenil na utópiu.
Takže som si bola dať zapísať poslednú známku do indexu (historicky prvé skúškové relatívne úspešne za mnou, až tomu nemôžem uveriť), rýchlo sa otočila do knižnice a dokonca som sa aj so spolužiakom zo strednej stretla.
Na stanicu som prišla s dvadsať minútovým predstihom.
Lístok si kúpila pri jedinej pokladni, kde nebol rad a vyšla som von.

Sadla som si na lavičku a nenápadne sa zadívala na fešákov, čo stáli oproti.
O chvíľu k nim však pricupkala nejaká blondska v tigrovaných legínach, takže ako potencionálni partneri zlyhali a pre mňa prestali byť zaujímaví.
Vytiahla som si teda knihu, ktorá v knižnici čakala práve na mňa.
Nevymýšľam si, miesto „Paríž-moja láska, môj život“ sa kľudne mohla volať „Paríž- Bobina láska, Bobin život“.
Už po prvých stranách ma začal napĺňať ten pocit.
Akoby som tam už bola.
A žila svoj život.
Žila svoj sen.

Znova som vošla do preplnenej stanice.
Práve vyhlásili môj rýchlik.
Mala som ešte čas, tak som sa prešla pomedzi ľudí. Neďaleko stála skupinka chalanov, evidentne cudzincov a mne poskočilo srdiečko...
Ale to už by bola prílišná náhoda, títo iba spíkovali.
Nebola som nejako extra sklamaná, veď ja si ešte milovanej francúzštiny užijem.

Cestou na nástupište šiel okolo chalan. Nemohla som od neho odtrhnúť oči, hoci to znie ako klišé.
Bola to láska na prvý pohľad. Prvý a jediný.

Toto milujem na veľkomeste. Každý deň sa minimálne desaťkrát zaľúbim. A každá „lásočka“ mi zdvihne náladu. Utvrdí ma v presvedčení, že nie som otupená tými, čo boli, pretože boli, akí boli. Že ten „on“ ma čaká.

Zase som sa usmievala ako pacientka.
A nie je to až tak ďaleko od pravdy! Ako žena v tej knihe píše „Paríž je diagnóza, Paríž je liek.“
Moja diagnóza znie „frankofilná“ a vyliečim sa až o osem skúškových.
Ale mne to nevadí.
Ja si počkám a o to to bude lepšie.
A zatiaľ si budem užívať moje malé francúzske radosti.


Snívajte decká a najmä robte všetko pre to, aby ste si svoje sny splnili!!

 Blog

28 0 0 0 0

Komentuj

6 komentov k blogu