Teší ma, som Boba, matka na polovičný úväzok (ktorej vzorom sú stepfordské paničky)

Spravila som si druhú kávu. A možno ma porazí. A pustila si Tomáša Klusa.
A mám strašnú chuť niečo písať, ale.. Ale akosi nemám inšpiráciu. To tie deti podľa mňa, nevedomky pohlcujú múzu, ktorá sa pokúšala ku mne po špičkách prikradnúť.
Keď ale vidí ako zadky utieram, tak si ide nohy dolámať ako odtiaľto uteká.

Od malého mala som sa tešila na materstvo, vždy som vláčila bábätká miesto bárbin. Haha, mám doma strašne rozkošné domáce video, na ktorom mám niečo menej než 3 roky a v bratovej vaničke tam kúpem takú veľkú bábu s látkovým telom a plastovou hlavou, čo vyzerala ako fakt reálne bábätko.

Aj v predpubertálno a tínejdž období som mala občas záchvaty túžby po bocianovi s uzlíkom v červenom zobáku.
Potom to nejako chvalabohu ustalo, asi preto, lebo som si naplánovala budúcnosť; škola, veľké sťahovanie, treba prax, nájsť si robotu a podobné veci, ktoré nie sú jednoduché ani vo vašej krajine, nie to ešte v inej krajine (krajine vášho srdiečka .. no a chlap a rodina a detičky boli teda na rade hneď potom. Alebo aj súbežne, ale tak priority, najprv musím ja niekde spať a za niečo jesť, až potom môžem uvažovať o rozmnožovaní sa.

Ale ešte aj v celkom blízkej minulosti, keď som sa musela zamyslieť nad tým, že čo keď som fakt budúca prvorodička, nebrala som to ako hroznú tragédiu.
Áno, skomplikovalo by to moje plány, a to poriadne, predsa len, ledva som dokončila prvý ročník, nehovoriac o tom, že by som sa navždy (a tým nemyslím to „navždy“, ktoré si hovoria zaľúbení adolescenti, ale navždy na vždy vždy, na večné veky) pripútala k osobe, ktorá moje nadšenie zo života vo Francúzsku nezdieľa. Ale ešte stále by som bola kus šťastná (myslím od prvej chvíle, od toho pohľadu na dve čiarky) a brala by som to ako zásah osudu či Božej ruky.

To bolo ale všetko len preto, že som si to nevedela dosť realisticky predstaviť.
Ja by som priala všetkým tým YOLO pätnástkam v gaťkách s hocikým a s fľašou v ruke (ok, aj my sme sa často spoločensky unavovali, ale zase sme také hlúposti nerobili, aspoň nie až tak regulérne) si to vyskúšať. Možno by to bolo efektívnejšie a pre nedostatočný počet účinkujúcich by mohli zrušiť ten stupídny program na MTV “16 and pregnant“.


Ročné dieťa. Nepovie vám či je smädné, hladné, či mu je teplo alebo zima alebo ho niečo bolí.
Len plače.
(Našťastie som extrémne empatická, tak som (aj na svoje počudovanie) dosť skoro pochopila, čo kedy z toho chce
Ale keď je desať hodín, on má dávno spať, je najedený, prebalený a stále plače a vy ho zoberiete na ruky a jačí vám rovno do ucha a vy viete, že len zúri, lebo je tvrdohlavý a chce aby ste chodili držiac ho za ruky a nemôžete si ani sadnúť s ním, lebo začne zase revať, takže sa celý čas prechádzate po obvode obývačky a keď sa konečne ukľudní, vy len vojdete do jeho izby a stačí že sa priblížite k jeho postieľke a začne zase. Ale musíte ho tam nechať a mať dosť pevnú vôľu, aby ste vydržali počúvať jeho plač po časové rozpätie od 5 do 30 minút, kým nakoniec zaspí. Keď to vydržíte a nevybehnete ho celá (celý, pre budúcich pánov na otcovskej dovolenke) nervózna(y) zase zobrať na ruky, bod pre vás.
Ale iba malý a bezvýznamný, lebo zajtrá to začne od znova.

Trojročné dieťa. Už vám povie čo chce, ale toto moje bohvieako neartikuluje, takže to musí opakovať. Čo ona s radosťou urobí a túto techniku využíva kedykoľvek je to možné. Príklad. Chce ísť do bazéna. Nemôže, lebo je von zima a pršalo, ale ona logické vysvetlenie nebere (predsa len, má ešte iba tri roky) a bude stále znova dookola, jedine so stupňujúcou sa intenzitou mrnčania, opakovať „Chcem sa ísť kúpať.“
Na moje prekvapenie, že má obdobie „moje“ zvládam celkom s humorom, lebo keď maximálne veliteľským tónom na vás prehovorí „to sú moje topánky“ keď pritom drží tie vaše štekle z njú jorkeru, tak je dosť rozkošná.
Horšie je to s tým plakaním. Toto dievčatko totižto plače viac, ako jej o dva roky mladší brat.
Plače, že sa sestra dotkla jej plyšáka, plače, že sa nechce hrať tak, ako sa chce ona, plače, že sa nejdu kúpať, plače, že jej treba cikať. Juch.

Päťročné dieťa. Môj najväčší vnútorný (a niekedy aj vonkajší) boj.
Už má celkom prehľad o svete a tak má vždy pravdu. Strašne moc chce všetko robiť sama, čo je niekedy aj výhoda, keď si zvláda sama zadok utrieť alebo sa učesať a obliecť, ale niekedy, ako napríklad dnes ráno, aj nie. Áno, počas písania tohoto blogu mi pätnásť minút plačom trucovala, lebo som jej, prosím pekne, otvorila jogurt.
Ale, na moju obranu, bol to jogurt v sklenenej fľaštičke so skorokonzervovým viečkom, ktorý sa otvára ťažko a ľahko sa na ňom môžem aj ja porezať, nie len ona.
Najhoršie na tom je to, že vymýšľa sprostosti. Fakt, vie, čo je zlé, čo nesmie, a aj tak to urobí. A je tvrdohlavá a trucuje a je drzá a papuľuje mi akoby bola v puberte.
Minule som bola s nimi večer sama, ako vždy som im o 9 povedala, že do postele.
Ona nejde. Nádych a výdych. Fajn, ale hrať sa nebudeš. Ale bude. Nádych a výdych. Daj mi tú bábu. Nie, a bežala sa s ňou skryť. Trucujúc, nesmiala sa. No a budete sa s ňou naťahovať? No chvíľu.
Ovládla som túžbu ju preplesknúť po scéne, čo robila, už som so slzami v očiach držala mobil v ruke, že zavolám Oteckovi, nech si s ňou robí poriadky, ale potom som nakoniec číslo nevytočila. Nerada hovorím cudzím jazykom do telefónu a navyše, neni to najlacnejšie so slovenskou simkou.
A potom sa skľudnila.
Ale hej, večerný bejbisiting je extrémne náročná záležitosť.

Takže keď sú všetci traja úspešne vo svojich posteliach (a fakt spia a nechodia za vami (tí, čo už chodiť vedia) s tým, že sa boja komárov, ktorí sú za oknom (!) alebo že sa (zrazu) boja sami vo svojej izbe alebo že sa boja imaginárnej pavučiny na strope alebo že chcú mamu a tak si ustelú na chodbe) tak si môžete ísť ľahnúť aj vy. A modliť sa, nech vás ráno nezobudia tým, že vám budú fúkať jarové bubliny do tváre uprostred non-rem fázy. Jummy.

Včera jedna druhej privrzla prsty do dverí.
(Teraz bývame v hoteli) A išli sme do detskej miestnosti. Chcela som ísť ešte na wcko, tak som najprv päťkrát zopakovala, nech zavrú tie dvere a počkajú ma dve sekundy. A nech neotvárajú dvere.
Šla som sa len vycikať a oni ich jasné že otvorili no a privrzli si prsty. Tak nech vás to nenajebe. Chápem už pocity mamči, ktorá ma najprv preplesla, keď som prerazila sklenenú výplň na dverách bráchovej izby, kým mi začala dávať prvú potom a ratovať môj dokaličený prostredník (z toho mám tú čudneškaredú jazvu).

Dosť bolo rozkošníctva z písania, musím ísť prebaľovať...

 Blog

11 0 0 0 0

Komentuj

Komenty k blogu