Štyri roky.
Trvalo to štyri nekonečné roky.
Predúfané. Preplakané.
Štyri roky snívania, že možno raz uvidí aj mňa žiariť, a že už bude vidieť len mňa. Štyri roky obáv, či sa má dobre, či je spokojný, šťastný, či sa mu dačo nestalo, či neleží niekde v tráve.
Štyri roky snaženia sa. Niekedy viac, niekedy menej. Štyri roky popierania, vytesňovania, odmietania si pripustiť nie veľmi príjemnú skutočnosť na l., čo odo mňa vychádzala.
Štyri roky nádeje, ktorá umiera posledná.
Konečne som ju zabila.
A vlastne to bol on, hah mala by som mu za to poslať dáke kvety. Aj keď, on by skôr asi inú burinu ocenil.
Bolo to tak zrazu, že som ešte stále trochu v šoku, a pomaly sa spamätávam, zo zmeny stavu. Chápte, za tie roky som si už na to celkom zvykla.
Ale veľmi rada si odvyknem
Bola to moja najväčšia závislosť.
Najzákernejšia droga.
Najhoršie želania sú tie splnené.
No tentoraz to asi neplatí, aj keď mi to tak zo začiatku pripadalo.
Moja časť sa skončila.
Už netreba zachraňovať.
Neviem, prečo. Nejako intuitívne cítim, že je to už dobré.
S ním.
Aj so mnou.
A hoci to bolo sem tam hrozné, celkovo bolo to fakt príjemné.
Lol, najkrajšia l., prvá ozajstná l., možno dokonca m.! Aj keď len v platonickej rovine, ale úprimne, však na tú som ja expertka.
Jamais oublierai.
Och, trochu sa mi aj plakať chce, už hádam posledný krát, ale nemôžem, dokelu.
Už nie som v svojej izbe, nečítam jeho myšlienky a netopím sa v beznádeji, že som neschopná mu pomôcť.
Som na intráku a spolubývajúcej by sa to asi ťažko vysvetľovalo, keby som tu len tak zrazu rumádzgať začala.
Už som veľká.
...and big girls don´t cry.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár