Možno je už čas prestať si zakrývať oči. Nechcieť vidieť. Strhnúť si ružové okuliare, cez ktoré sme pozerali už nezvládnuteľne dlho. Vidieť svet taký, aký v skutočnosti je- zničený. Pozerať sa na ľudí takých, akí sú. Ale akí v skutočnosti sú?

Príliš veľa razy som to už videla, tak prečo si to teraz nechcem priznať? To množstvo prekonaných sračiek sa rovná môjmu strachu zmeniť to. Odísť, skryť sa, nedať o sebe vedieť. Kto sa bude báť o môj život? Nik, lebo ani ja nie.

Poslednú dobu som opäť zažívala ten pocit, keď som kričala na šoféra "spomaľ!"
Ale prečo? Strach z bolesti? Strach z konečna? Včera, dnes, zajtra, či o pár rokov, na tom nezáleží.

Akí sú ľudia? Všetci to dobre vieme. Všetci ostatní sú tí zlí. Len som chcela neplakať a netrpieť. Je to ako prísť ku sopke. Chvíľu sa tešíš z toho, čo vidíš, no neskôr aj tak spadneš. A pád bolí. Cesty späť niet.

Smutné je, že aj napriek rokom stále verím v ľudí. Hľadám v nich to dobré, to, pre čo sa oplatí ostať. Aj napriek tomu, ako veľmi ich nenávidím, stále dúfam, že príde. Že napíše. Že sa ozve. Že sa opýta. Niekto...

Ale neostal už nik.

 Záchod
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
antifunebracka  4. 10. 2015 00:44
mas nejaku krizu identity, ci co sa deje? nespoznavam ta, ved si bola take vesele, zive dievca...
Napíš svoj komentár