"A možno to nie sú oči, ktoré vidia svet" (Andrzej Zaniewski - Potkan)

Keby mi niekto povedal, že táto kniha ma zaujme, asi by som neverila. Ide totiž o autobiografický román potkana. Zobrazuje jeho kompletný život od narodenia až po posledné myšlienky pred smrťou.Je až neuveriteľné ako dobre je táto kniha spracovaná. Autor venoval niekoľko rokov pozorovaniu života potkanov, ich zvyklostí a pravidiel, aby mohol túto knihu napísať.

Život hlavnej potkanej postavy je neuveriteľne zaujímavý, pestrý a bohatý na zážitky.
Potkan sa rodí v hniezde spolu s ostatnými. Veľa z nich sa zo svojej prvej výpravy už nikdy nevráti, on je však od narodenia opatrnejší ako ostatní. To pravdepodobne zapríčinilo, že prežil všetko, čo prežil.

Z úvodu knihy ma najviac zaujala pasáž, kde sa jeho brat vracia zo svojho prvého výletu napáchnutý neznámym pachom :
"Najmenší a najslabší potkan vykĺzol dierkou pod sklepnými dvermi. Vracia sa zamazný prenikavo zapáchajúcou tekutinou, ktorá prehlušuje jeho prirodzený pach. Je cudzí, je iný. Napadáme ho a získavame tak skúsenosti. Ostré zuby zasahujú jeho oko. Oslepený uteká do kúta. Kúšeme ho, napadáme, škriabeme, akoby nepochádzal z našej rodiny...."

Potkan rozprávajúci tento príbeh bol najsilnejší potkan vrhu, jeden z mála ktorý prežili. Plodí a vychováva vlastné potomstvo so svojou matkou. Je tu, podľa mňa až príliš detailne, opísaný a aj prvý potkanov pohlavný styk :
"...naše fúzy sa dotýkajú. Oňuchávame si navzájom telá. Cítim silný vzrušivý pach, aký vydávajú samice v dobe hárania. Pociťujem naliehavú potrebu súložiť. Olizujem tekutinu, ktorá jej steká až na brucho.
Napína telo, prisedá k zemi, zdvíha chvost a vypína otvor mokvajúci slizom. Prenikavo piští. Vyliezam na ňu, objímam tlapkami jej boky a zubami sa chytám kože na jej krku. Pri vyvrcholení nahlas pištím..."

Po odchovaní niekoľkých generácií potomstva potkan začal pociťovať túžbu opustiť svoje mesto. Vydal sa na cestu, na ktorej navštívil veľa rôznych miest, videl mnoho vecí. Najprv cestoval vlakom, kde stretol iné potkanie rody, chvíľu pobudol v prímorskom meste a ďalej pokračoval cez more ukrytý v nákladnej lodi. Na svojej ceste bol často prenasledovaný inými potkanmi, bojoval s hadom, utekal zo zbombardovaných miest, žral všetko čo mu prišlo pod "ruku", okrem iného aj ľudí :
"...Vrháme sa naňho, kúšem, prehlodávam súkno, kožu, telo...Krv mu zalieva oči, tvár a ruky. Kľačí pokrytý šedou vrstvou potkanov...Som v ňom, v jeho vnútornostiach. Hlodáme v ňom chodby, prekusujeme blany, kosti, chrupavky. Dokorán otvorenými ústami, v ktorých už nie je jazyk, sa súkam dovnútra a mierim k mozgu..."

Ako vidíte podľa týchto krátkych ukážok, potkan mal naozaj zaujímavý život. Ja sama som až do úplného konca neverila, že tento príbeh môže skončiť tak dojemne, ako skončil. A už vôbec by som nečakala, že po dočítaní, sa mi ľudia budú zdať nechutnejší ako potkany.
Táto kniha, myslím, naozaj stojí za prečítanie. Vrele odporúčam.

 Blog

4 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu