Vrátila sa do izby, trochu sa umyla, konečne si učesala vlasy, dokonca sa aj trocha nalíčila. Keď si vyberala zo skrine oblečenie, rozmýšľala nad tým, že nemá skoro žiadne čierne veci. Odjakživa nenávidela čiernu. Pripomínala jej smútok a bolesť. Dokonca aj ľudia, ktorí nosia čierne oblečenie, jej pripadali vždy smutnejší, ako tí ostatní. Teraz je aj ona jednou z nich. Rýchlo zahnala myšlienky na trápenie a všetko, čo by jej mohlo pripomenúť nešťastie predošlého týždňa a s pochabým úsmevom vykročila na ulicu.
Už sa jej nezdala taká pochmúrna ako pred tromi dňami. Pomaly jej dochádzalo, že sa s tragédiou za nejaký čas zmieri. Mala kvôli tomu pocit viny, ktorý nedokázala vysvetliť. Než stačila vyriešiť záhadu vlastných pocitov, bola v parku a sadla si na druhú lavičku v poradí. V ten moment kedy sa chrbtom dotkla operadla a oči sa jej upriamili na odraz Slnka v hladine malého parkového jazierka, prestala myslieť na všetko.
Asi dve alebo tri hodiny sedela skoro nehybne na tom istom mieste. Videla ľudí, ktorý chodia do parku behať, rodiny s deťmi, ktoré sa tam chodia vyblázniť, partiu chlapcov hrajúcich frisbee, starú paniu, ktorej pomohla s nákupom. Nikto ju však nezaujal tak, ako včerajší chlapec s balónikom.
Trocha sklamane sa teda pobrala domov. Nešla cez bránu, ako všetci ostatní, vybrala si kratšiu cestu, ktorá viedla popod most. Vždy tam je plno odpadkov a blata, no teraz, keď neprší, povedala si, že to riskne. Práve keď prechádzala cez ten najšpinavší úsek, niečo sa pohlo a zachrčalo. Poriadne sa vyľakala, no keď prišla bližšie, zistila, že je to len bezdomovec. Bol asi opitý a spal. Obišla ho oblúkom a šla domov.
Ten deň už neplánovala ísť nikam, ale jej kamarátky si vzali do hlavy, že ju vytiahnu aspoň na prechádzku. Všetky si o ňu robili veľké starosti a tak, aby ich upokojila, sľúbila, že na chvíľu pôjde. Jej dom bol neďaleko parku a práve prechádzali popri ňom, keď si jedno dievča z ich partie všimlo, že sú tam dve policajné autá: "Niečo sa tam stalo! Rýchlo, poďme zistiť čo sa deje!" Všetky vyštartovali aby zistili, čo je nové a tak jej neostalo nič iné, iba ísť za nimi. Čím bližšie boli k policajným autám, tým väčšmi v nej narastal zlý pocit. Keď dohnala svoje kamarátky videla niečo hrozné. Bezdomovca, ktorý dnes chrčal pod mostom a ona ho obišla veľkým oblúkom, práve zakrývali čiernou plachtou. Bol mŕtvy.
Ospravedlnila sa kamoškám a tak rýchlo, ako vedela, utekala preč z toho miesta. Bola znechutená sama zo seba. Vždy všetkým hovorila o predsudkoch, zapájala sa do súťaží proti diskriminácií a predsudkom a teraz...Zistila, že je presne taká, akou nikdy byť nechcela. Keby pod tým mostom v parku ležal niekto čistý, upravený a lepšie oblečený, zohla by sa k nemu a opýtala sa, či nepotrebuje pomôcť. Ona toho pána úplne ignorovala, ani ju nenapadlo, že mu je možno zle. Iba za to, že bolo na prvý pohľad vidieť, že je bezdomovec, myslela si, že je opitý alebo niečo podobné. Keby nebola taká ľahostajná, taká povrchná, taká neľudská a neochotná...Mohol žiť.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár