...

Včera bol krvavý mesiac. Krvavý z odlesku mojich očí, stále som myslela na teba a všetko ostávalo rovnako zamotané, neprehľadné a bezvýchodiskové. Krvavé. Neplakala som kvôli tebe, ani vtedy ani teraz, neplakala som kvôli žiadnemu. Len som na teba stále myslela, viac ako na predchádzajúcich. Nielen viac ale intenzívnejšie, nielenže som si premietala staré obrázky, ja som pridávala nové. Čím konkrétnejšie, tým nereálnejšie. Išli sme autom, míňali stromy a prázdne polia a krvavý mesiac sa ponad ne kĺzal. Melodramatické. Opierala som sa čelom o okno a dookola počúvala tie pesničky. V každej vete som ťa počula. Melodráma na druhú. Smiešne je, že ani jednu z tých pesničiek nepoznáš, smiešne je, že sme sa rozprávali tak málo, že ťa snáď ani počuť nemôžem. Smiešna som ja, na tom by sme sa určite zhodli. Točíš sa mi v hlave, v sústavných kružniciach, v pravidelnom tvare krvavého mesiaca.

Bola to dlhá cesta autom, moja mama je zlý a pomalý šofér. A ja som v tichých sekundách medzi prepínaním pesničiek prišla na to, prečo ma všetka tá krv tak rozhodila. Prúdiš v nej, áno je to presne takto jednoduché. Nedostal si sa mi pod kožu, na to som si dávala mimoriadny pozor. Ale musel si nájsť otvorenú ranu, poškriabané lýtko, porezaný prst. Výber bol široký. Mohlo sa to stať aj náhodou, keď si ma hrýzol do krku, tak nebezpečne blízko krčnej tepny. Pokojne to však mohla byť aj moja vina, keď som ťa vdychovala a nasávala, keď som ťa ochutnala, presne vtedy keď som si ťa nemohla prestať pichať do žily. Tak prúdiš každým kúskom tela. Často sa vešiam dolu hlavou aby si zo mňa stiekol, ale mozog sa len viac prekrví a všetko je už klasicky horšie. Moja mama je zlý šofér, preto si sa v ostrejších zákrutách vo mne divoko prelieval. Len v tom tichu, medzi pesničkami, cítila som ako ťa to ťahá von, rovno za krvavým mesiacom. Áno presne takto som to pochopila.

Vedela som, že sa ťa musím zbaviť. Vedela som to aj dvakrát predtým, ale predsa sa hovorí, že do tretice všetko dobré. Čo je vhodnejšie ako krvavý mesiac a pomalá jazda autom. Depresívne pesničky a ešte depresívnejšie decko. Skrývala som sa za to, že som len rozmaznaná a tak zúrivo ťa chcem len preto, že ťa nemôžem mať. Zbabelé. Je čas povedať prečo ťa tak zúrivo chcem, prečo proste nemôžem vydržať. Vlastne, nie. Nepriznám si to ani teraz, z b a b e l é. Tak ja zase raz ujdem, musím sa ťa totižto zbaviť. Aby som už nebola rozmaznaná, aby som už nebola depresívna.

Teraz si pomaly odrezávam kúsky mäsa, aby som sa našla tvoj zdroj, aby som potom odrezala aj ten. Ó áno, najskôr som stiahla kožu, to je snáď jasné, ale pri tej sa nepozastavujme, tam si sa nedostal. O to som sa postarala, vidíš, až tak som nezlyhala. Si na mňa hrdý? Aspoň teraz? V tejto jedinej sekunde? Nie? Nevadí. Vráťme sa k mäsu. Dlho som uvažovala nad tým ako to spraviť, spôsob je veľmi dôležitý a nedá sa vymyslieť v sekundách medzi pesničkami. Tie prázdne chvíle sú dostatočné len na to, aby vás zaplavilo dokonalé porozumenie. Tak som vyvíjala stratégiu, doteraz s ňou nie som spokojná, ale nič lepšie mi nenapadlo. Budem si pomaly odtŕhať kúsky tela, len aby som z nich vyžmýkala nakazenú krv. Vypustiť zo žíl by som ju nemohla, lebo pri najmenšej dierke, ktorú by som spravila by si cez tie žily niekam prešmykol. Takže tak, trhať a žmýkať. Geniálne, nie?

Keď budem naskrz suchá, dopraješ mi pár milostivých chvíľ. Ešte asi ani jeden z nás nevie koľko, ale načasuješ to primerane situácii. Ja si budem myslieť, ako som to krásne vymyslela, ako mi to všetko vychádza, ako na tebe už vôbec nie som závislá, ako ťa nepotrebujem, ako som voľná, ako nemám krv a ako mi tá krv nestrieka z očí úst a uší. A prídu jatky. Ty s mäsiarskym nožom veľkým ako sekera v ruke, ale predsa len nesekáš. Precízne ťaháš a otváraš rany. Len aby si sa vplazil nazad do mňa, aby si zase a znovu presiakol všetky kúsky môjho mäsa, aby som sa krútila naveky v sústavných kružniciach krvavého mesiaca.

 Blog

2 0 0 0 0

Komentuj

4 komenty k blogu