Dva roky som nenapísala takmer nič a sama sebe som vravela, že a načo, veď nemám čo povedať a všetky tie mne prudkointelektuálne a tak skvelo-humorné veci znejú tak super (a sú také trefné), že tí trafení ich opäť nedocenia a ja zase pociťujem mierny hnev. Ako to, že trafené husi sa ešte pekne nepoďakujú a neocenia ma. Ľudia neznášajú pravdu? Zmiešajte ju so satirou, kombo.
To je ten paradox, že väčšina nadáva na svoje "údajne podpriemerné" okolie, fakt, že sme obklopení debilmi, rasistami, hatermi, huličmi, tetami, čo sú obmedzené a ujami, čo žijú v minulosti, že sprostejších spolužiakov alebo nadriadených sme ani mať nemohli a všetkým tak nadnesene vykladáme, že sme radi a vo svojej podstate šťastní takíto nepatriaco do tej konformnej nerozmýšľajúcej masy. A že radšej kontrakultúrou ak má byť kultúra plná nekultúrnych (D. pl. od svola hovädo). Ale na druhej strane potom trpíme ďalšími zvláštnymi pocitmi stiesnenosti, že nie sme obdivovaní týmito debilmi, opičí kráľ je síce opičí, no stále kráľ.
Pozn.: Ak je väčšina ľudí obklopená debilmi, kto sú potom debili?
A kedysi hlásajúca rovnosť ľudí so všetkymi následkami prehlasujem, že Raskoľnikovo delenie ľudí bolo, prinajmenšom, realistické.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár