Ja viem že necítite trpkosť s akou to píšem, a ani neviete, že len revem a revem. Keď, každá tá slza tak neuveriteľne bolí.

Chcem nadávať... Chcem kričať... Chcem utiecť. Toľko pocitov.

Veď som len chcela ísť nachvíľku na qip, a možno by si bol online... Možno by si mi urobil na online chvíľu nebo na zemi.

Zomrel mi kamarát. 19 rokov. V piatok je pohreb... Najlepší charakter aký som kedy poznala. Svet prišiel o jedného úžasného človeka na tomto odpornom svete. Pamätám si rok dozadu, mal si čerstvých 18 a sťažoval si sa, že Oliver je už starý chlap. Ešte minulý silvester si mi volal, či neprídem oslavovať...

Vlastne to je jedno. Už tu nie si. Ja viem, márne sa snažím si nahovoriť že si neumrel, že si len šiel popredu a my ťa raz dobehneme... Veď ty si bol vždy ten optimista. Vieš, možno ani nechcem byť optimistická. Chcem trpieť za teba, aby som konečne zabila tú vyjebanú rakovinu, čo Ťa dostala do neba.

Nech ti je tam teda dobre, je jedno kde si, či tam a či tam. Tak či onak, je to tam teraz o čosi lepšie. Majú KALINKA. Olivera...

Ťažko hľadať slová, keď viem, že ma nečaká odpoveď. Ešte ťažšie sa píše, keď viem že niet cesty sem dole...Do poslednej chvíle som verila že prídeš ako víťaz, že budeme počuť tvoj hlas. V mojom srdci si navždy.

Ja viem že necítite trpkosť s akou to píšem, a ani neviete, že len revem a revem. Keď, každá tá slza tak neuveriteľne bolí.


Márne stál hladel na nebesiach, márne tam stál a z výšky sa smial, márne stál hladel na nebesiach, márne tam stál pritom z výšky sa smial. Ten čo krídla má, prečo, prečo Boh mu ich vzal.

Maj sa krásne Oliver...
We all love you ....! ! ! always have.

 Vyznanie

15 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu