Občas čakáš a čakáš... nezačneš to prvý. "Najrýchlejšie sa veci vyriešia nevypovedaním..." Nie, nevyriešia. Odložia. A ty tam stále stojíš a čakáš, na tvári máš ten húževnatý výraz, ktorý má každého presvedčiť o tom, že ty predsa na nič načakáš, nepotrebuješ to.

Sila zvyku, sila vôle. Chceš aby to bolo podľa teba, už len zo zvyku a z vôle mať všetko tak, ako ich chceš ty.

Jedno to mozaikové ráno.
Zobudíš sa. Skladáš si farebné kúsky, sklíčka. Súvislosti. Stále Ti to však nejak nesedí, máš buď primálo alebo priveľa sklíčok aby si vyplnil ten priestor. Zabudnúť sa nedá. Vypovedať tiež nie. Potrebuješ zložiť sklíčka, potom pochopíš, posúdiš, vypovieš.

Raz to zložíš. So sklamaným výrazom v tvári. Zistenie, že v okne sa teraz nevyníma kajúcny svätec z malinkých sklíčok ťa zasiahlo. Nepoučíš sa.

Pridal sa do mozaiky ďalší kúsok. "Koľkokrát to budem musieť ešte zažiť, aby som sa poučil...?" Pár. Mnoho. n-krát.

Zrazu Ti okno zas niečo rozsype. Skladáš znovu, v pevnej nádeji, že už to raz zložiť musíš, že raz zistíš, čo mozaika predstavuje. "A raz dokonale pochopím..." Nie, nepochopíš. Nikdy nepochopíš. Príde nevypovedanie a zas Ti to pomieša alebo celé zrúti. Treba však ďakovať. Ďakujem Ti. Aj Tebe. Aj Tebe. A áno, vlastne aj tebe.

"Nechám sa sebatrýzniť, budem ticho, nič na sebe neukážem... V nádeji, že ty raz pochopíš a dostaneš ma z tých mukov..." Ale to sa nestane... lebo veľa veci zostalo len tak ležať v škatuli mojich sklíčok s nápisom:

... Nevypovedané...

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár