Prečo považovať niekoho nepochopeného za blázna?

Každý človek má občas pocit, že všetko okolo ho akosi ovláda...že niečo si ho gúľa sem a tam, tam a sem a on nevie spraviť nič len sa tomu bezmocne poddať. Že nikto v jeho okolí nechápe, čo prežíva, že sa nenájde nik, kto by povedal že mu rozumie a chápe ho.

Občas mám pocit, akoby žila moja telesná schránka a ja moja duša sa túlala, aby našla pokoj a to čo potrebuje. Dokonale som upratala a myslela si že tá dokonalosť ma upokojí a ja budem znovu tá vyrovnaná a usmiatá Lenka.

Áno, niekedy sa snažíme zúfalo spraviť hocičo, aby sme si mohli povedať že sme niečo spravili…Aby odišiel ten pocit bezmocnosti, že nemáme moc spraviť niečo s tým, čo sa deje okolo nás...Že strácame aj tie istoty, ktoré boli pred časom pre nás samozrejmosťou a nemuseli sme sa sami seba pýtať, či máme ešte niekoho alebo niečo, čomu môžeme dôverovať.

Mávam chvíle, kedy môj mozog rozhoduje sám za seba, a nepočúva moje pokyny že má prestať a vypnúť. Mávam chvíle kedy rozmýšľam, či to prečo žijem a ako žijem je dobré. Mávam chvíle, kedy neviem čo chcem ja, čo chcú ostatní, prečo sa toho tak veľa vo mne aj v ostatných zmenilo, prečo mám zrazu taký nadhľad alebo skôr odstup k veciam, ktoré boli dovtedy súčasťou môjho každodenného života. Prečo mi je zrazu jedno, že nežijem tak ako kedysi, že mi ľudia hovoria že som sa zmenila...

Rútim do záhuby a každým dňom viac a viac padám niekam, z kadiaľ nie je návratu...

Taktiež neviem, prečo mávam amoky, záchvaty plaču a bezmocnosti. Nie, nemyslím stavy neverných scén. Z toho som už vyrástla, aspoň ja sa teda o tom presviedčam. Možno sa len slepo klamem a bojím sa priznať si pravdu, i keď viem že tam niekde vo vnútri je... Že klamem seba a celé svoje okolie a každý, vlastne už aj ja si myslia že je to pravda. Že klamem najbližších a že im neviem povedať pravdu. Klamem každého, aj seba, vždy a všade a naučila som sa s tým žiť. Klamstvo je moja pravda.

Mávam stavy, keď neviem čo je rovné a čo krivé, čo biele a čo čierne, čo je dobré a čo zlé. Zamieňam si pojmy s dojmami, žonglujem s ohňom, neotáčam sa za seba a idem dopredu za svojím snom cez hocikoho, kto ma chce čo i len vychýliť z mojej dráhy. Pošliapem, zničím a neľutujem. Áno, mávam chvíle kedy sa seba rútim neviem kam a myslím si že ja viem najlepšie čo prežívam a aký liek sa na moje rany hodí. Stalo sa mi už milión krát že na ranu s názvom nádcha som si predpísala pár Tramalov alebo na migrénu som si uvarila čaj...

...keď si na všetky moje rany nalepím leukoplasty, tak sa odlepia. Nie postupne, ale všetky naraz, odhalia moje slabé miesta. Nepriateľ vidí moje rany, ale ja si márna namýšľam, že ich mám prekryté náplasťami. Že som ako Achilles bez päty... Nesmrteľná, najlepšia, najmúdrejšia a každého mám vopred prečítaného. Až potom mi vždy niekto otvorí oči a dá mi päsťou...

A ja pochopím, že som len bežný hlúpy smrteľník, ktorí nevie čítať ani v sebe, nie to ešte v niekom inom.

"Prečo považovať niekoho nepochopeného za blázna...? "

Milujem keď vie moje okolie o mne a o tom čo sa so mnou deje viac ako ja sama. Keď mi niekto, kto si nevie ani pozametať v sebe bude dávať rady ako ďalej a čo zmeniť. Nič v zlom, ale nechcem dopadnúť ako on. Vždy zvážim, od koho prijmem rady. Lebo jeho rady ma dostanú tam, kde je ten, čo mi ich dáva...

Áno, možno som iná, neschopná konvencií, neviem sa podriadiť autoritám ale som to ja. Nik nemôže zmeniť niečo na mne. Iba ak by som sa o to pokúsila sama. Prečo mi každý, komu sa otvorím povie že som ten najväčší blázon na svete? Radšej byť iná ako taká, ako každý. Možno som tá, ktorá odporuje systému a stojí vždy naľavo, keď sa všetci stoja napravo. Možno som tá, ktorá sa vracia z autobusu, na ktorý všetci bežia. Možno nikdy nešiel dav proti mne, ale ja proti davu. A možno som len iná ako ostatní a nechcem to zmeniť, vyhovuje mi to. A možno som si našla vlastnú cestu akú ešte nikto, a preto som tá-iná...

 Pseudoblog

7 0 0 0 0

Komentuj

Komenty k blogu