Tóny ochoreli na spálených rukách tohto daždivého preludu.
Vysychajú fotky...
Oblaky chceli zanechať dojem úteku, no už tak dávno predtým vykrvácali. Stále ako súčasť hry.
V predtuche divých lúčnych kvetov som sa omeškala, potrebujem temnoty žiarivých dní, vyprahnuté sucho po daždi, nostalgické chrápanie vetra zabudnutého v jesenných listoch.

Odhrniem závesy, poludnie pomaly dodýcha.
Slnko zhasína deň..
Rozbalím spomienky a vychutnám ich do posledného šluku.
Sú okamihy, keď leto drží v rukách tromfy, zabudni na mráz v srdci a daruj mi svoj lúč.
Každá báseň potrebuje svetlo - slnko oblohu, do ktorej zasieva tichý dážď - ja tvoje ruky, na ktorých sa mení deň na popol.

 Báseň
Komentuj

4 komenty k blogu

1 
fotka
minora  28. 7. 2009 11:02
cekovo to znie pekne ale je to take zložite že som ani nepochopila čo si tym vlastne myslela
2 
fotka
cezihlicnatelesy  28. 7. 2009 12:06
je to pekne..mno musela som si to citat 3X aby som aspon nieco pochopila...
3 
fotka
adrenalineismylife  28. 7. 2009 12:10
@minora @cezihlicnatelesy Budem sa snažiť písať jednoduchšie.
4 
fotka
michella  29. 7. 2009 18:08
@3 to nemusíš pokiaľ sama chápeš, čo si tým chcela povedať, a nie sú to iba prázdne metafory.
Napíš svoj komentár