Cesta vlakom z Trnavy do Bratislavy za prácou, pretože každý druhý mladý/starý človek cestuje do Bratislavy za prácou, štúdiom, za doktorom alebo za zábavou. Ešte aj obchody sú tam lepšie ako v Trnave. Dá sa Bratislave a tej ceste vôbec vyhnúť?
Tu začína môj príbeh a po prečítaní do konca, si možno uvedomíte, že na Slovensku nie je až tak zle, iba ľuďom jednoducho jebe... všade, za každých okolností a v každom počasí...
Teraz možno chudáci tí ľudia, ktorí cestujú do Bratislavy z Rožňavy, z Košíc, či z Tatier hovoria: „Moja, ty ani netušíš, čo všetko my musíme prežívať, aby sme sa dostali do najbohatšieho mesta Slovenska.“
Nie, netuším čo musia oni prežívať, keď je 45 stupňov v tieni a oni cestujú neklimatizovaným, 50 ročným vlakom do svojho rodného mesta piatok poobede. A keď ešte nemajú ani miestenku... fúha, len pre silné žalúdky. Ale toto nie je príbeh o nich, ale o mne. Mladej babe, ktorá je v rámci možností trochu normálna. V zmysle, že nenadávam ľuďom bezdôvodne, som dosť tolerantná, starších púšťam sadnúť, dodržujem hygienické návyky a tak ďalej, veď to poznáte...
„Kludne si sadni.“ S pocitom v hlave: „Prečo si si vybral práve miesto pri mne? Nemohol si si sadnúť niekam inam? Už sme tu dosť nadžganí,“ sa milo usmejem. Kabelku mám na kolenách.
Je leto. Kožené sedačky v neklimatizovaných vlakoch spôsobia to, že sa prilepíte v meste, v ktorom nastupujete a odlepíte sa až na Hlavnej stanici. Mimochodom, ak máte holý chrbát a holé nohy, naozaj to bolí a radšej si nepredstavujem množstvo baktérií. Na hygienu vo vlakoch som si už za tie roky zvykla, jedine čo ma vždy dokáže úsmevne nadchnúť sú ľudia, väčšinou mladé dievčatá, asi neskúsené z ciest, nastupujúcich do prvého ročníka na vysokej, ako sa zo zásady nedotýkajú kľučiek, nosia vlhčené servítky alebo iné antibakteriálne veci v kabelke a používajú ich. Naozaj, aj to sa stáva. A potom, keď stoja v uličke so starším spoteným pánom, ktorý si dal ráno na posilnenie pred prácou borovičku, alebo inú šmakotinku a dýcha na ne, tak zisťujú, že celé ich snaženie o antibakteriálne prostredie vo vlaku je zbytočné. Alebo že by aj nie.
Je zima, v Bratislave napadlo 3 cm snehu a v tomto krásnom období viac ako obyčajne sa prejavuje boj západu a východu. Východniari (to sú tí, ktorých Bratislavčania volajú a sú to všetci, ktorí bývajú / narodili ďalej ako za Sencom) nadávajú na Bratislavu, že pár centimetrov snehu a v Blave je kalamita a kolabuje doprava. A na druhej strane Bratislavčania (to sú tí, ktorí sa tu narodili) nadávajú na východniarov, že keby sa sem nesrali všetci, tak by tá doprava neskolabovala.... V tomto období každý nenávidí každého, MHD je prepchatá, ale je v nej aspoň teplo, ak nejakým zázrakom funguje ohrievanie, z bočných uličiek sa zásadne nepúšťajú iné EČV ako BA a BL a chudák ten, ktorý sem príde z EČV RV, KE, ZA je titulovaný od tých Bratislavčanov (v tomto prípade je jedno, či si sa sem prisťahoval alebo narodil, ak máš EČV BA/BL) ako východniarsky chuj, ktorý citujem: „Na čo sa tu jebe z tej riti, keď nevie šoférovať?“ Jednoducho pokoj a bratská láska, to som myslela ironicky.
Poznáte ten pocit, konečne dorazíte do toho nášho veľkomesta, chcete sa presunúť z bodu A do bodu B, zvolíte v lepšom prípade pešobus, v tom horšom trolejbus, autobus alebo električku. Trolejbus 93, 201 a 210 sú iné KAFFEE a tu sa musíte jednoducho obrniť.
Trolejbus je naprataný, všetci stoja, pretože predpokladajú, že na ďalšej zástavke nastúpi nejaký starý človek, ktorého predsa by sme mali pustiť sadnúť. Naozaj aj nastúpi, ibaže si nesadne. Milým hlasom mu hovoríte: „Nech sa páči, tu si môžete sadnúť“, ukážete rukou na voľné sedadlo, pretože dokelu všetci musia stáť v uličke, nikto si nesadne, pri dverách tlačenica... A on zdvihne obočie, pozrie na vás pohľadom, že minimálne ste mu vyzabíjali polku rodiny a odvrkne: „Keby si chcem sadnúť, tak si asi sadnem, nie?“ Tak teda nádych výdych, nič iné nezostáva a sadneš si ty. Na ďalšej zástavke mu nastúpi parťák v rovnakej vekovej kategórii, pozdraví ho, pozrie na vás a povie mu: „Títo mladí, kukaj akí sú nevychovaní, ani starého človeka pustiť nenechajú!“ Sedia oni, vy stojíte. Ešte jednu zastávku pred zastávkou, kde skutočne vystupujú sa postavia, prederú cez všetkých ľudí, niektorých vylakťujú a postavia sa k dverám. Ale nevystúpia, nie to nie. Stoja a zavadzajú tým, čo chcú na danom mieste vystúpiť, prípadne nastúpiť. A opäť sa to celé opakuje....
Prípadne nastúpi na Trnavskom mýte žena, ktorá na vás šteká a nie len na vás, ale aj na ostatných. Nemyslím šteká, že nadáva, ale robí HAV-HAV! S pochybnosťami o jej psychickom zdraví a o svojom, či celé toto ráno sa vám nesníva vystúpite na bode B a tešíte sa, čo tento deň ešte prinesie. ...
Koniec 1. časti ...
Skutočný príbeh
Komentuj
6 komentov k blogu
1
adrischka
9. 10.októbra 2015 15:12
Rada by som vedela váš názor
2
Neviem. Ja som vychodniarsky chuj. Problemy s MHD su v kazdom meste. Problemy s vlakmi su vsade nielen Trnava-Blava. Problemy s ludmi z druheho konca Slovenska su aj na vychode.
3
Ja som čakala nejaké vyvrcholenie alebo pointu, keď už si začala s historkou o chalanovi ale vlastne sme sa vôbec nič nedozvedeli
6
Bol by som za to aby ludia co najviac chodili na bicykloch alebo pesi. Mesta na to musia byt prisposobene, co najviac chodnikov vyhradenych pre cyklistov, to by bolo super ako niekde v holandsku )
Napíš svoj komentár