A ticho. To nepovie nič viac?
Bum-bum. Bum-bum. Počujem ozvenu vlastného srdca. Šialený tlkot. Zrazu ticho prerušuje hluk. Ale je to nemý hluk. Len v mojej hlave. V ktorej práve hučí tisíc otázok bez odpovedí. Hnev zaplavuje každý kúsok môjho tela. Mám chuť kričať. Alebo niečo rozbiť.
A on nič nehovorí, len stojí a čumí na mňa ako idiot.Bože, ja ho asi zabijem! No v tom istom momente ma prepadnú aj iné pocity. Smútok,sklamanie...
Prečo? Prečo sa také veci stávajú práve mne? -"Prečo??"
Ja hlupaňa, fakt som to povedala nahlas?
"Zlatko, ja...ja, neviem. Ja..."
Jasné ani vykoktať sa nevie,Čo som čakala?
"Ale prisahám,že to bolo len raz! Vieš,že milujem len teba!"
Miluje len mňa..No pozrime sa,aká irónia.
Keby aspoň tak hlúpo nepozeral. Tak previnilo. Ale akoby len zabudol niečo spraviť. Vôbec nie tak previnilo ,ako by sa mal tváriť po tom, čo pretiahol jednu z mojich kamarátok.Teda už z bývalých...
Už to nevydržím. Neznesiem mať ho na očiach.
"Vypadni."
"Zlatko, ja.."
"Hovorím ti,vypadni. Nechcem ťa vidieť."
"Prosím."
"NIE! Jednoducho zmizni" Strať sa! Nedokážem sa na teba ani pozerať. Musím byť sama a...premýšľať."
"Aj tak to nevzdám," počujem od dverí.
Odišiel. Už tu nie je, Fakt odišiel. To je úplný koniec...
Ležím na zemi, cítim pálčivú bolesť v kolenách. Ignorujem ju, pretože bolesť v srdci...Tá ma rovno zabíja. Skutočne odišiel. Bez toho,aby sa snažil vyriešiť to. Čo to znamená? Nestojím mu za to? Vlastne asi nie,keď ma podviedol..
Horúce prúdy sĺz mi stekajú po tvári. Odišiel.
Stále ležím na tej studenej podlahe. Nevládzem sa ani pohnúť. Neviem ani koľko času ubehlo. Minúty,možno hodiny.
A ja stále plačem. Rada by som vedela,ktorý hlupák povedal,že plač pomáha,mierni bolesť. Nepomáha.Stále sa cítim rovnako mizerne.
Stmieva sa. Fakt tu už ležím hodiny. Mne sa však jeho odchodom zastavil čas. Umrela časť mňa... A asi umriem celá,ak sa nedám čo najskôr dokopy. Musím sa spamätať! Lenže s jeho obrazom pred očami to nepôjde. Stále ho vidím,ako odchádza. Znova a znova. Ten obraz sa mi premieta pred očami ako nekonečný a veľmi zlý film....
Prečo som ho len nechala odísť? Zničila som tým našu poslednú nádej...To sa mi snáď len zdá! Ja mám pocit VINY ?! Fakt nie som normálna...Asi mi z tej studenej podlahy prechladol mozog. Nemám ani malý podiel viny na tom,čo sa stalo! Aj keď..NIE! Ale..
Och, ako len neznášam tie dva protikladné hlasy, ktoré sa mi vynárajú v mysli vždy pri troche neistoty.
A vtedy mi to došlo. Som úplná krava. A môžem si za to sama.Keby som samu bola viac venovala! Trávila s ním viac času..Počúvala ho! Ale nie!Namiesto toho som celý čas sedela v kancelárii. Bola som posadnutá prácou. Až natoľko, že som nevnímala,keď mi hovoril,že sme sa odcudzili, že nebývam poriadne doma...
Už si spomínam,kedy mi to hovoril. Nepočúvala som ho. Bola som až príliš zaneprázdnená tými debilnými faktúrami!
Je to moja vina..Chcem ho späť! Musím mu zavolať...
"Nula, deväť..." Odkazová schránka. Skúsim to neskôr. Všetko sa napraví. Zase budeme šťastní. Viem,že ma miluje.
"Cŕŕŕn. Cŕŕŕn." Áno! Volá mi!
"Miláčik,prosím vráť sa! Musíme sa porozprávať!"
Prečo je ticho? - "Haló?"
..Čo to bol za vzlyk? Ach, Marko mi plače do telefónu, určite ho to všetko mrzí..
"Deni, zlatko, to som ja Michal. Marek mal nehodu, Bol opitý, nabúral autom do stromu. Je mi to veľmi ľúto,ale nepre..."
Už som ho nepočúvala. Opäť som zacítila chlad podlahy.
"Deni,si tam? Si v poriadku? Haló?"
Ale ja som už bola mŕtva. Celá. Nielen časť...Čo na tom,že dýcham. Moja duša a rozum odišli s ním...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
antifunebracka
10. 1.januára 2012 17:30
dostal, co si zasluzil
Napíš svoj komentár