Bol február no stále to nebola tá pravá snehová zima.
Ako keby sa bála, že príde, keď už nebude mať byť sneh. V apríli keď už budeme nosiť svetríky nasneží. V balerínkach sa budem brodiť snehovým svetom.
Ako keby tak mala prísť aj do jej života pohroma. Všetko stále príliš krásne, ružové. Zamilované. Bála sa, že teraz, keď ju to môže najviac zraniť, príde to najhoršie.
Veciam ako "zem je guľatá" stále neverila. Vedela že zlo, intrigy hádky a klamstvá majú v tejto dobe vždy prednejšie miesto. Vždy dokážu všetko zničiť. Zlu sa zlo nikdy nevráti. Neverím.
Som v stave, kedy už nechcem nič stratiť, o nikoho prísť. Všetko čo som si vytrpela, čím som si prešla malo význam. Už mi nič nesmieš zobrať počuješ?
Áno hovorím k Tebe, tomu tam hore. Čo nás trápiš. Čo nám v jednom momente dáš všetko, ale nikdy nič zadarmo.
Ochraňuj ma prosím, a moje poklady. Rodinu, všetko čo v ňom mám. Nikdy mi ho nesmieš ukradnúť rozumieš? Je moje všetko. Neprežila by som bez neho ani deň.
Zároveň ti za neho ďakujem. Za všetko čo si mi dal.
Ukázal aký vie byť svet krásny. Že láska a ozajstné šťastie existuje.
Aj priateľstvo. Nič nieje čierne ale ani biele, dobré ani zlé. Všetko je farebné, dúhové, živé a ozajstné.
Búrka prehrmí, sneh sa roztopí, balerínky sa vysušia. A život pokračuje ďalej. A my sme aj naďalej jeho súčasťou. Priatelia sa rozchádzajú v myšlienkach sú stále spolu a príde deň, keď zasvieti slnko do očí a ty naberieš odvahu znovu žiť. Znovu nájdeš zmysel aj len v štipľavom mrazivom slnku...
Zasvieti ti slnko do očí, ty ich prižmúriš a v jednom momente, pár písmenok a si schopný sa ospravedlniť, ale všetko to chcelo čas, veľa času a pochopenia a lásky. A nie len lásky k sebe samému ale k ostatným. Až keď začneš milovať viac než seba pochopíš tajomstvo života. Krásneho nesebeckého.. plného lásky a šťastia. Radosť zo seba samého nie je ono, pokiaľ neuvidíš čo z tebou spraví radosť keď sa teší ten druhý...
Úvaha
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár