Zas len tak ja inak neviem..

Sedím, popíjam kávu, zasa sama doma, manžel pracuje na našom bývaní, ja oddychujem, šetrím sa pre malinkú a rozmýšľam. Som šťastná. Stále asi najšťastnejší človek na svete, aj keď mám svoje chvíle plačem, ale aj tak, nič mi nechýba. Možno trochu kontakt s ľuďmi, a možno ani nie, nemám kamarátky a keď si to tak vezmem chvála bohu.
Mám priateľov, jednu tú najlepšiu, na ktorú sa môžem spoľahnúť vždy, mám môjho muža, najlepšieho na svete, a mamu...rodinu. Stačí? Ja si myslím že je to niečo čo sa podarí len raz za celý život a nesmieme si to nikdy nechať ujsť. A už vôbec nie pre to množstvo falošných odporných ľudí v našom okolí....
Niekedy mi je clivo a dlho, stále doma v tom istom, teším sa keď sa narodí Ninka a budeme spolu gazdovať dve, a čakať na tatina. Len jednoducho, keď si uvedomím to množstvo ľudí takto pred rokom, a ako sa ten počet preriedil obyčajnou chorobou, a tým že už som nemohla... chodiť za nimi, diskotékovať, kávičkovať a na druhej strane už ani nechcela.. mala som Peťa a každú voľnú chvíľku sme chceli venovať sebe....
Ale to ako ma ľudia poopúšťavali, alebo skôr veď oni ani nikdy neboli pri mne... človeka to aj tak zamrzí, hlavne tá energia, ktorú som im ja venovala..
A tie chvíľky kedy som bola najšťastnejšia, keď som zistila že čakáme bábätko, alebo sme oznámili svetu že sa vezmeme, to množstvo odporných falošných ľudí znovu späť.... znovu mali na mňa čas, znovu chceli ísť na kávičku.. ale nie. Ja si už falošnice k sebe nepripustím, nikdy. Ja vlastne tých ľudí ani nepotrebujem, a už neminiem ani trochu energie ani jedinú myšlienku na niekoho, kto je tu len keď je na mne niečo zaujímavé.
Nie je nič lepšie ako mať pri sebe ľudí, ktorý sú nám oporou, nemusíme byť spolu každý deň.. ale v myšlienkach a v srdci vieme, že sa máme... že sa je kde skryť, vyrozprávať.. odreagovať sa.
Na svete je mnoho zlých vecí, chorôb nešťastí. Boh nás skúša, naše osobnosti. Či sme naozaj silní, alebo sa len hráme.... Koľko vydržíme. Ja pre moju rodinu vydržím všetko na svete. V rodine sa narodilo bábätko, choré. Malinká je vlastne o tri mesiace staršia od mojej malinkej. Každý sa len bojí aby som sa nezľakla a nebála. Ja sa nebojím. Naša láska bude zdravá za nás dvoch u nás je už toho dosť. A nech sa deje čo chce, ja ju budem ľúbiť a starať sa o ňu ako najlepšie viem nech sa deje čo sa deje a to isté aj o môjho Peťa... ľubim vás srdiečka moje... ani neviete ako....

Všetky moje lásky... Peťa, Ninku, Ajku s Miškou a maminu.... ďakujem že ste. Lebo s vami má každá minúta význam.
A muž môj... každá minuta čakania na teba je krajšia a krajšia.. blíži sa že prídeš domov a ja sa neviem dočkať, kedy ti vynahradím celý deň, ktorý iba pre nás odmakáš.....

 Denník

3 0 0 0 0

Komentuj

Komenty k blogu