Hocijaké pekné slová a dievčatá s modrožltými sýkorkami vytetovanými na zápästí a ja som dostala chuť písať. Niečo ľahké, ale zároveň s hravou zložitosťou, ako keď sneží. Ale nesneží. A ja nemám nápady. Nie je to nešťastie? Padá mi v hlave biele zabudnutie a mlčí. A čo ja viem, čo? Presne pred rokom o takomto čase som zababušená v perine počúvala Kryštofa a robila na perine veľké mokré fľaky.Už sa mám dobre, odvtedy veľa krát snežilo a boli cencúle

a boli studené

a kvapkali a pršalo a svietilo slnko a pršalo a bolo teplo a pršalo a všetko sa to odpršalo preč. A potom odišli červené melóny a prišli modré slivky a bolo dobre. Modro. Svetlo. A zima na ruky. A štrikované svetre a všetko malo čaro. Také iné, ako pred tým nie. Také iné, ako nikdy nič pred tým. Aj aviváž voňala krajšie. Modrá farba naberala modrejší odtieň, ako tá sýkorka so žltým bruškom.

A bolo sladko. Ale nie tak veľmi sladko, ako mliečko v tube. Sladko ako vanilková zmrzlina. Advent voňal ako škorica a roztopený vosk, tak ako zvyčajne. A hmla bola viac ako mlieko, než ako štípanie v nose a tma bola mäkká ako labky čierneho mačiatka, prestala byť odporne lepkavá a tekutá. Bolo chladno a modro.

Všade.

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár